Bum bác!
Slováci patria jednoznačne medzi národy s najväčším počtom prstov na oboch rukách. Najväčším počtom dlaní, zápästí, a keď sme už pri tom, zrejme aj očí.
Vždy na konci roka sa totiž u nás vyroja správy o tom, ktoré slovenské mesto bude mať tentoraz silvestrovský ohňostroj a ktoré si ho nebude môcť dovoliť. Pred pár rokmi tieto správy dokonca slúžili ako všeobecný indikátor toho, či kríza už naozaj odznieva, alebo nie.
Samozrejme, oficiálne mestské ohňostroje a kanonády sa aspoň konajú pod záštitou pyrotechnikov profesionálov. Alebo by sa aspoň mali. To však neznamená, že nerachotia. A čo je najhoršie, slúžia ako návod na prežitie Silvestra.
Kto nehádže pod nohy polnočných chodcov delobuchy, kto nestrieľa z balkóna kamsi do protiľahlých balkónov našich sídlisk rakety, ten sa nezabáva! Kto nedesí na smrť psy, mačky a nebudí vystrašené deti, ten má najskôr depresiu. Správny Slovák sa predsa zabáva tak, aby pri tom nebolo počuť ani jeho myšlienky, tobôž slová.
U mnohých našich spoluobčanov je to tak hádam aj lepšie. To je fakt. Je to však len malá útecha pre ostatných, ktorí možno nemajú v hlavách také ohlušujúce ticho.
A tak sa teda zabávame. Trieskame, vrieskame, vybuchujeme. A po Novom roku si prečítame, koľko prstov, dlaní a očí na Slovensku zasa ubudlo. Niet sa čoho báť. My predsa vieme, že niektorí Slováci ich majú nadmerný počet. A už prvého prvý sa tešia na ďalšieho Silvestra.