Je suis Charlie
Nebol to žiadny „spontánny“ výbuch hnevu, ako keď profesionáli nahuckajú sfanatizovaný dav, aby v hlavnom meste zdemoloval nejakú západnú ambasádu. Nebola to ani skratkovitá bezprostredná reakcia na nejakú najnovšiu „urážku viery“.
Tí, čo v stredu zaútočili na satirický týždenník Charlie Hebdo, vedeli, že práve v stredu dopoludnia, keď prebieha týždňová porada, nájdu v redakcii najviac ľudí. Nepochybne sa vyzbrojili tak, aby napáchali čo najviac škôd – vrahovia na mieste podľa prvých informácií vypálili desiatky výstrelov. Podľa všetkého si pokojne naplánovali aj únik z miesta masakru a následný úkryt (možno) kdesi v Paríži.
Nebol to len nejaký „obyčajný“ akt pomsty týždenníku, ktorému sa fanatici vyhrážajú už celé roky. Všetko ukazuje na to, že išlo o presne naplánovaný čin, ktorého brutalita a hrôzostrašná „úspešnosť“ (ku ktorej sa v tomto prípade pridáva aj bezproblémový útek páchateľov z miesta činu) má v spoločnosti vzbudiť strach a neistotu. Takýmto činom sa hovorí teroristické činy, bez ohľadu na to, či sa ich dopustia pomätení jednotlivci, alebo mocné a rozvetvené organizácie.
Žiadne reči o náboženstve neobstoja. Sloboda veriť svojej vlastnej mytológii nie je a nemôže byť nadradená slobode slova a už vôbec nie právu na život.
Útok na novinárov jedného média takýmto spôsobom a v tomto rozsahu nemá v modernej Európe precedens. Je jasné, že ak môže mať takáto hrôza vôbec nejaký priamy vplyv na slobodu slova v Európe, potom iba taký, že sa nám opäť pripomenula ako jedna z hodnôt našej spoločnosti. Čosi, čo nás od zmýšľania niektorých skupín ľudí vo svete oddeľuje natoľko ostro, že môže ísť pri jej obrane ešte stále (alebo už zasa) o život.
Sloboda vyjadrovania však nie je to jediné, čo charakterizuje spájajúcu sa Európu. Charakterizuje ju aj otvorenosť k iným kultúram a tolerancia k ich nositeľom. A zatiaľ čo sloboda slova môže byť v Európe momentálne ohrozená nanajvýš formou autocenzúry jednotlivých novinárov, tieto ďalšie hodnoty môžu byť ohrozené oveľa bezprostrednejšie.
Nie raz sa už ukázalo, že fanatickí a fundamentalistickí plánovači veľkých útokov proti Západu priamo rátajú s tým, že každý ďalší úspešný teroristický útok vyvolá vlnu protiislamských nálad. Že na Západe nahrá do karát rovnakým fanatikom, rasistom a pomätencom, akými sú oni sami na Východe. Takto potom my sami pomáhame kypriť pôdu pre nezmieriteľnú nenávisť nových generácií fanatikov.
Fanatizmus je nebezpečná choroba so smrteľnými následkami. Každý fanatizmus, zdôraznime. Nezabudli sme predsa na Breivika. To posledné, čo potrebujeme, by bolo, keby nás netolerantní fanatici vystrašili natoľko, až by sme začali nevdojak napĺňať ich apokalyptické vidiny sveta a spoločnosti – a stávali sa pomaly sami netolerantnými fanatikmi. Nesmieme im dovoliť, aby sa im to podarilo.