Aká imigrácia?
Na jednej z karikatúr, ktorá sa objavila po útoku na Charlie Hebdo, guľky dvoch ozbrojencov, vystrelené na redakciu, zasiahli mešitu v pozadí.
Kresba má jasnú pointu – teroristi svojím hrozným činom dosiahli pravý opak toho, čo zamýšľali – poškodili predovšetkým islam a moslimov žijúcich v Európe.
Reakcia politikov nenechala na seba dlho čakať. Hovorí sa o sprísnení imigračnej politiky do EÚ. Téma, ktorá ležala dlho na stole, len sa decentne odsúvala, je zrazu výsostne aktuálna. Muselo sa však čakať na to, až kým dôjde k ďalšiemu teroristickému útoku?
Toto už predsa dávno nie je téma nejakých politických extrémistov, ale diskutuje sa o nej medzi politikmi hlavného prúdu. Napríklad kancelárka Angela Merkelová pred piatimi rokmi povedala na plné ústa: multikulturalizmus ako koncept zlyhal. Jej predchodca Helmut Schmidt zas označil za veľkú chybu, že Nemecko prijalo v minulosti masy gastarbeiterov, lebo mnohí z ich potomkov sú dnes nezamestnaní. Podobné vyjadrenia zazneli aj v iných krajinách.
Pôvodnou príčinou masovej imigrácie, ktorá sa začala v 60. rokoch minulého storočia, bol nedostatok pracovných síl. V súčasnosti slúži o. i. na zlepšenie klesajúcej demografie na skutočne starom kontinente. Žiaľ, v niektorých krajinách sa z otázky prisťahovalectva stalo doslova tabu. Vo Švédsku situácia dospela až tak ďaleko, že parlament minulý rok schválil zákon zakazujúci urážanie, ktorý však v podstate umožňuje stíhať každého, kto kritizuje menšiny a imigráciu.
Samozrejme, Európa potrebuje imigráciu, lenže tá musí byť riadená. Prisťahovalectvo nemôže slúžiť ako riešenie sociálnych problémov krajín severnej Afriky a Blízkeho východu. Hoci sa to nehovorí ľahko, mali by tieto slová zaznieť nahlas z úst politických lídrov.