Koncesie
Koncesionárske poplatky sú na Slovensku politicky takou citlivou témou, že sa dokonca stihli stať predmetom referenda. V krajine, kde ich jeden minister zruší a druhý ich opäť zavedie, sa nemožno čudovať, že niekto sa zariadi po svojom – neplatí ich vôbec. Napokon, mnohí sú presvedčení, že keď si zaplatia za káblovku, je to vybavené.
To, že sa vedenie RTVS zobudilo, až keď zistilo, že sa okruh neplatičov rozrástol na úctyhodných 200-tisíc, tiež svedčí o tom, akým spôsobom sa tejto téme verejnoprávna televízia venuje.
Takémuto masovému výpadku by sa dalo poľahky predísť, ak by u nás existovala jednotná databáza – register fyzických osôb prepojený so Sociálnou poisťovňou, respektíve keby sa platili automaticky spolu s inkasom za elektrinu. Ak je všetko ponechané v podstate na dobrovoľnosť, tak sa nemožno čudovať, že výsledok je taký, aký je.
Predstavme si modelový prípad: mladý človek, ktorý sa osamostatní, často televízor nielenže vôbec nemá, ale o nejakých koncesiách ani nechyruje. Navyše, už dávno stratil dôvod, aby nejaký televízor vlastnil. Najkvalitnejšie seriály, filmy a dokumenty mu neposkytujú slovenské verejnoprávne kanály (o komerčných nehovoriac), a tak si ich pozrie na počítači.
Ak poslaním verejnoprávnych médií je divákom poskytovať sledovanie kvalitných programov bez bulváru, tak je namieste otázka, prečo RTVS vysiela v primetime melodrámy, z ktorých kvapká med, a „zábavné“ šou, ktoré infantilizujú národ.
Platiť sa oplatí. Áno, ale za čo? V Spojených štátoch, kde je u tzv. generácie Y prepad sledovanosti televízie obrovský, však tí istí ľudia ochotní platiť sú – ale za kvalitu, ktorú nachádzajú na prémiových kanáloch.