Veľa kriku pre nič
Politika je do istej miery divadlo, v ktorom politici hrajú svoju rolu. Niektorí to zvládajú lepšie, iní horšie. Tí druhí sa vyznačujú aj tým, že prikladajú svojej osobe väčšiu dôležitosť, než im v skutočnosti prislúcha.
Problém nastáva, keď niekto vôbec neodhadne svoju úlohu a začne „prehrávať“ – robí zbytočne silené gestá, výsledkom čoho je neprirodzená grimasa. Takýto politik sa stáva karikatúrou seba samého.
Pondelňajšia tlačová konferencia Daniela Lipšica bola ukážkou toho, čo sa stane, keď sa zrazí vysoké ego a nízke preferencie. Pri sledovaní jeho exaltovaného prejavu, v ktorom dikciou silne pripomínal Vladimíra Palka v jeho najlepších rokoch, musel divák nadobudnúť dojem, že bývalý líder „novej pravice“ stratil súdnosť.
Obviniť v priamom prenose z nezákonnej medializácia noviny, ktoré o danej téme nenapísali ani čiarku, a zároveň „vykvákať“ všetky detaily týkajúce sa prípadu, je scéna ako vystrihnutá z absurdnej drámy od Eugene Ionesca.
Daniel Lipšic sa vysokej politike pohybuje už 17 rokov a to, čo predvádza, je „veľa kriku pre nič“. Ak politik nedokáže osloviť voličov a jeho preferencie sa dlhodobo pohybujú okolo troch percent, nemal by hľadať príčinu neúspechu u iných, ale mal by zvážiť, či náhodou nerobí niečo zle. Povedané s filozofom: nie je nutné, aby sa každý venoval politike, lebo na svete sú aj iné povolania…