O slabosti a sile
Čím je Európska únia taká príťažlivá pre milióny ľudí žijúcich za jej hranicami? Prečo ju rôzni autokrati v širokom okolí považujú za hrozbu pre svoju vlastnú moc? Prečo sa s nimi európska krajná pravica, inak nacionalistická a xenofóbna, vždy dojemne zhodne na tom, že „Brusel“ musí byť zničený?
Určite to nie je preto, že by únia mávala zbraňami a oddávala sa militaristickému rojčeniu. Pri všetkých nedostatkoch spoločnej únijnej domácej i zahraničnej politiky stále platí, že EÚ je priestorom, v ktorom sa preferuje mierová spolupráca pred politikou konfrontácie.
Prímerie na Ukrajine je vratké, nebyť však európskych štátnikov, ktorí sa usilujú zabrániť najhoršiemu a ktorí odmietajú vojenské zapojenie únie do konfliktu, neplatilo by dnes ani len takéto prímerie. Tí, čo vykrikujú o „agresívnej únii“ ako „slúžke Washingtonu“, ignorujú, že to bola nemecká kancelárka a francúzsky prezident, kto priviedol strany konfliktu v Minsku opäť za rokovací stôl a dal tak aspoň akú-takú šancu mieru.
Nie sú to však iba títo nešťastníci, čo ukazujú, ako sa málo verí únii. Čo iné, ako nedôveru v európske hodnoty ukazujú aj tí, čo údajne v mene ich ochrany vyzývajú na silové riešenia vždy a všade aj tam, kde ide skôr o frašku?
Sila či slabosť EÚ oproti režimu Vladimira Putina sa nemeria počtom vojakov, tuhosťou kontroly občanov policajným aparátom či množstvom strategických podnikov pod kuratelou „strany a štátu“.
Naša sila (a dôvod znepokojenia ideológov putinovskej „riadenej demokracie“) je v prvom rade v miere slobody, ktorú požívajú občania Európy a v ktorej jedine sa môže dariť zmysluplnej verejnej rozprave. Napríklad aj o tom, čo sa deje na Ukrajine a v Rusku.
Hystériu okolo partie ruských motorkárov, čo chcú pri príležitosti Dňa víťazstva prejsť do Berlína, ich spájanie s „hybridnou vojnou“ a „skrytou putinovskou expanziou“, akoby iniciovali nejakí moskovskí „silovici“, príslušníci vojensko-policajného aparátu.
V prvom rade je to celkom nezaslúžená (ale aká účinná!) propagácia jednej, z hľadiska politiky či dokonca geopolitiky celkom bezvýznamnej udalosti.
V druhom rade je to ukážka, ako málo verí časť východoeurópskych elít sile našej slobody: naozaj sme takí bezbranní, že naše hodnoty môže ohroziť dvadsať Harleyov? Alebo ide o to nevystaviť nesvojprávnych občanov Európy takému veľkému ideologickému pokušeniu?
Tak to si potom rovno podajme ruky s autokratmi, ktorých režimy naozaj stoja a padajú na ustavičnej kontrole toho, čo si myslia občania.
Vďaka tejto hystérii sa už celkom pomiešali pojmy slabosť a sila v politike. Ak majú v našom Prezidentskom paláci zmysel pre politickú realitu, dnes už určite dobre vedia, čo mal urobiť Andrej Kiska.
Mal urobiť presne to, čo namiesto neho urobí Robert Fico: 7. mája sa zúčastniť na oslavách vo Varšave, 8. mája doobeda u nás v Liptovskom Mikuláši, večer v Kyjeve a napokon 9. mája aj v Moskve – položiť veniec bez toho, aby pritom musel vedno s najmladším z klanu kórejských Kimov tľapkať prehliadke Putinových vojsk.