Pravidlá pre zákony
Niekedy rokovanie slovenského parlamentu pripomína kabaretné vystúpenie. Kúzelník vloží do čierneho cylindra bieleho králika, poklope kúzelníckou paličkou a z klobúka vyletí sivý holub.
Stará známa, žiaľ, osvedčená pesnička: vláda predloží hoci aj nevýznamný návrh novely zákona, ktorú by si verejnosť ani nevšimla, no zrazu v druhom čítaní vstane poslanec a prednesie „zaručene“ svoj doplňovací návrh. Ten sa vôbec netýka pôvodnej vládnej iniciatívy, rúbe úplne inde, do inej spoločenskej problematiky a za blahosklonného súhlasu vládnej väčšiny bleskurýchlo otvorí hoci aj desať ďalších zákonov.
Cieľ je jednoznačný: získať čas obídením medzipripomienkového konania a schvaľovacích procedúr vo vláde. Darmo sa v minulosti či v súčasnosti poslanci chvália, že to majú z vlastnej hlavy. Ide o nadprácu na objednávku vlády. Keby bola pravda, že to robia iba v prospech občanov, svojich voličov, nebolo by toľko legislatívnych nepodarkov, protirečení, toľko reparátov noviel z ďalších noviel, taká neprehľadnosť a celkový chaos, v ktorom veľmi radi ryžujú všelijakí špekulanti.
Preto najnovšiu iniciatívu ministerstva spravodlivosti na zavedenie určitého poriadku do tvorby zákonov treba iba privítať. Samozrejme, poslanci nesmú byť bábkami vedenými na nitkách z vládnych či iných záujmových skupín (hoci tzv. asistencia z predsedníckeho stola pri hlasovaní to spochybňuje). Aj oni musia dostať určitý priestor pre vlastné doplňujúce návrhy noviel zákonov, ktoré by nemuseli prechádzať celým schvaľovacím procesom. Svoju kreativitu by však mali sústrediť na problém, ktorý chce prednesený návrh zákona naozaj riešiť.