Jednu salmonelu, prosím
V rámci celoštátnej kampane za šetrenie všade, kde sa len dá, sme zašli až tak ďaleko, že sa stalo dôležitejšie, koľko sa usporí v školských jedálňach, ako to, čo vlastne žiaci dostávajú na stôl. Akoby bola kvalita jedla a zdravie detí na poslednom mieste verejného záujmu.
Tvrdenia v súvislosti s nedávnym škandálom nakazeného mäsa z Poľska, že keď sa kuracie rezne dobre tepelne spracujú, salmonelóza nehrozí, sú vrcholom cynizmu. A keď sa pripravia v ktorejsi škole, reštaurácii či nemocnici nedostatočne, čo potom?
Nielen podľa sedliackeho rozumu sa predsa dá usúdiť, že cestou trikrát rozmrazená hydina z ďalekej Brazílie sotva môže byť kvalitnejšia a lacnejšia ako trebárs z hydinárne v susednom meste. Prostredníctvom úradného šimľa sa však dejú zázraky. S tou kvalitou iste nie, ale s cenou áno.
Ak niektorý byrokrat napríklad príde na „geniálny“ nápad, že školské kuchyne majú objednávať tri úplne iné komodity od jedného výrobcu, aby ich to celkovo vyšlo lacnejšie. Napríklad porciované kuracie mäso, zamrznuté ryby a zeleninu. Ktože to na Slovensku naraz všetko zvládne? Lokálni farmári, ktorí by predovšetkým mali zásobovať naše stravovacie zariadenia, zrejme nie.
Pre koho sa vymýšľajú také na hlavu postavené pravidlá? Pre latinskoamerických veľkoproducentov? Ak sa neprehodnotia takéto obdobné „odporúčania“, nečudujme sa, že rok čo rok klesá podiel domácich potravín na slovenských pultoch. Za posledných päť rokov až o desať percent!
Prispieva k tomu aj to, čo sa objednáva pre školské jedálne. Hlavná vec, že sme zarobili. Ale koľko farmárov zavesilo robotu na klinec?