Dokázať nemožné
V čase čítania komentára už asi bude jasné, čo je v momente jeho písania len pravdepodobné: ministri financií eurozóny vo štvrtok žiadnu dohodu v otázke Grécka nedosiahnu. Záchrannou brzdou môže byť ešte stretnutie lídrov členských krajín počas víkendu. Nie je však vôbec jasné, či sa uskutoční, a nie je zárukou nájdenia kompromisu.
Na riadnom summite EÚ už možno bude na dohodu neskoro. Následný reťazec udalostí by bol pomerne jasný. Gréci nedostanú zostávajúce peniaze zo súčasného záchranného balíka a jeho platnosť nebude predĺžená – skončí sa 30. júna.
S rastúcou neistotou zintenzívnie tlak na grécke banky (medzi októbrom a aprílom z nich sporitelia vybrali asi 30 miliárd eur) a vláda bude musieť zaviesť kontroly, ktoré zabránia odtoku kapitálu. Na konci mesiaca Grécko nezaplatí splátku Medzinárodnému menovému fondu. Nebude mať z čoho a bez výhľadu na dohodu nebude mať prečo.
Formálne to ešte nebude znamenať default, len „omeškanie“. Atény budú stále súčasťou eurozóny. No potom príde 20. júl, keď majú zaplatiť 3,5 miliardy Európskej centrálnej banke. A ďalšiu, iba o niečo nižšiu sumu v auguste.
To už vstupujeme do naozaj neprebádaného teritória. Nie je jasné, ako by mohlo Grécko zostať členom menovej únie s nezaplatenými dlhmi voči ECB. Rovnako nejasná je cesta von. Nebude však lacná. Ani pre jednu stranu.
Grékom (vláde a väčšine voličov) sa na túto cestu veľmi nechce. No medzinárodným veriteľom sa pravdepodobne už čoskoro podarí presvedčiť ich, aby to riskli. Radšej to, ako akceptovanie ekonomicky kontraproduktívnych a sociálne zničujúcich požiadaviek. Medzi veriteľov môžeme počítať aj Slovensko, keďže sa naše vlády v bezpečnom závese za Nemeckom s obľubou hrali na rozpočtových jastrabov.
Angela a Wolfgang, Jean-Claude a Jeroen, Juha a Alexander, Peter (Robert asi takticky pomlčí) a ďalší budú svorne tvrdiť, že im ide v prvom rade o záchranu spoločnej meny. No to nie je celá pravda. Nebránia akékoľvek euro. Ak by chceli menovú úniu, ktorá môže byť základom Európy schopnej vyrovnávať historicky dané štrukturálne nerovnosti medzi národnými ekonomikami a prispieť k zabezpečeniu sociálnej spravodlivosti, takzvaný grécky problém mohli už dávno vyriešiť.
Samozrejme, ihneď by museli čeliť ďalším oprávneným požiadavkám na ukončenie politiky rozpočtových škrtov, zastavenie tzv. reforiem rozoberajúcich základy sociálneho štátu a spravodlivé rozloženie ekonomického bremena.
A tomu musia zabrániť. Ak Gréci odolajú postupnému uťahovaniu prívodu vzduchu (Alexis Tsipras neustúpi alebo ho nenahradí „ochotnejšia“ úradnícka vláda), budú aspoň varovným príkladom. Menová únia musí zostať, čím je. Zárukou postupného rozkladu pravidiel a inštitúcií, ktoré po druhej svetovej vojne čiastočne regulovali kapitalizmus, nie nádejou na ich obnovenie na nadnárodnej úrovni.
Za takúto eurozónu je dnes európsky politický mainstream ochotný urobiť aj nemožné. Dokonca aj zmeniť niečo, čo malo byť symbolom ambície Európy po čoraz väčšej jednote, na znak jej čoraz hlbšieho rozdelenia.