Erdogan stavil na voľby
Keby velenie armády neskrížilo plány prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, už by 18-tisíc tureckých vojakov minulý týždeň vpochodovalo do Sýrie. Nestalo sa tak len vďaka tomu, že generáli odolali nátlaku. Neakceptovali vojenský rozkaz najvyššieho ústavného činiteľa.
Požadovali vytvorenie novej vlády (mesiac po voľbách ešte nenastúpila), súhlas parlamentu s týmto riskantným krokom, kladné uznesenie Bezpečnostnej rady OSN alebo prinajmenšom krytie chrbta USA, Ruskom a Iránom.
Proti prezidentovým vojnovým chúťkam sa postavila aj opozícia. Predseda sekulárnej Republikánskej ľudovej strany Kemal Kiličdaroglu sa na adresu hlavy štátu vyjadril: „Varujem vás, nepoužívajte armádu na zahraničnopolitické dobrodružstvo, aby ste presadili svoje vnútropolitické ciele!" Erdogan totiž nemieni viesť vojnu proti tzv. islamskému štátu. Za jeho bojachtivosťou je úmysel zabrániť Kurdom, ktorí v polovici júna vyhnali islamských extrémistov z pohraničného mesta Tal Abyad a zjednotili rozdelené kantóny Kobane a Cizire, aby k nim pripojili aj západný kantón Efrín. A to bez ohľadu na nebezpečenstvo teroristických atentátov, na ukončenie mierových rokovaní so Stranou kurdských pracujúcich (PKK) či na hrozbu vypuknutia občianskej vojny v Turecku.
Prezident dementuje tvrdenia tých, ktorí ho obviňujú z podpory tzv. islamského štátu. Prečo teda uprednostňuje spoločnú hranicu s ním pred susedstvom s kurdskou Rojavou? Sýrski Kurdi v nej zriadili demokratickú samosprávu, na ktorej sa podieľajú všetky tam žijúce etniká. Nikdy nežiadali vytvorenie samostatného štátu, vyhlasujú, že chcú byť aj v budúcnosti v tejto forme súčasťou Sýrie.
Odborníci nepokladajú Erdoganove obavy zo vzniku kurdského štátu na hranici s Tureckom za opodstatnené. Keby aj, akým právom si dovoľuje zasahovať do rozhodnutia iného národa o svojom sebaurčení na území, ktoré nepatrí pod tureckú zvrchovanosť?
Vojenským zásahom v Sýrii by sa mal turecký národ zmobilizovať do jedného šíku za svojím prezidentom a vzplanutie patriotizmu by malo poslúžiť jeho strane.
Daniela Práznovská, publicistka
Panuje domnienka, že vytvorenie nárazníkovej zóny medzi mestami Jarablus a Azaz malo byť investíciou do budúceho volebného zápasu. Erdogan stavil na nové parlamentné voľby. Vojenským zásahom v Sýrii by sa mal národ zmobilizovať do jedného šíku za svojím prezidentom, vzplanutie patriotizmu by malo poslúžiť jeho Strane spravodlivosti a rozvoja (APK) k prílevu nových voličov a zabezpečiť jej po voľbách ústavnú väčšinu, ktorá by otvorila cestu k prezidentskému systému na čele s Erdoganom.
Medzitým v provládnych médiách kolujú perfídne teórie, ktoré zasievajú nedôveru voči sýrskym Kurdským oddielom ľudovej sebaobrany (YPG/HPG), upierajú im úspechy dosiahnuté v boji proti islamistom. Ich úzke prepojenie so zakázanou PKK nie je tajomstvom. S tým rozdielom, že YPG/HPG nie sú vyhlásené za teroristickú organizáciu. Naopak, stali sa dôležitým spojencom amerických vojenských síl, ktoré operujú v Sýrii a Iraku.
Aj keď obvineniam chýba logika, protikurdská propaganda si v Turecku vždy našla mnoho prívržencov. Veliteľ časti sýrskych rebelov Mahmut Hasan vyhlásil, že po dvoch rokoch „pozorovania“ je jasné, komu slúži tzv. islamský štát. Obvinil YPG/HPG, že s ním paktujú. Islamisti vraj prinútili Sýrčanov k úteku, aby územie prenechali Kurdom s cieľom vytvoriť kurdský štát.
Sýria a Irak ležia v troskách, státisíce ľudí zahynuli, 4,6 milióna utieklo z vlasti, aby si zachránili holé životy. Samotné Turecko prichýlilo vyše dva miliónov osôb. Použiť v takejto situácii vojnu, ktorá spôsobuje iným nepredstaviteľný žiaľ, utrpenie, nenávisť a túžbu po pomste, je šialená myšlienka! Vojna nesmie byť, vojna nie je riešením.