Akú Európu?
Európska únia, ako ju poznáme v súčasnosti, je výsledkom integračného procesu, ktorý prebieha už od 50. rokov minulého storočia. A že je to projekt stále nedokončený, mohli sme sa opäť presvedčiť práve pri nedávnej gréckej kríze.
Inštitúcie, ktoré by mali mandát na vyriešenie problémov zadlženej krajiny, EÚ jednoducho chýbajú, resp. ujali sa ich tie, ktoré sú na to najmenej vhodné (ECB). Čoraz častejšie preto zaznievajú hlasy, ktoré požadujú, aby sa Európa zmenila. Kríza je vždy príležitosťou posunúť veci dopredu. Otázka je: Ako?
Otázne je, či dvojrýchlostná Európa nebude skôr kontraproduktívna a neposilní dezintegračné tendencie v krajinách mimo eurozóny.
Priaznivci federalizácie vidia jadro súčasných problémov v nedostatočnej integrácii únie. Základným predpokladom jej úspešného fungovania je okrem správy spoločnej meny, ktorú zabezpečuje Európska centrálna banka, spoločná politická únia s demokraticky volenými predstaviteľmi a spoločná fiškálna politika, aby mohla koordinovať tvorbu rozpočtových politík a najmä prerozdeľovať prostriedky od bohatších štátov k tým chudobnejším.
Ak by napr. Spojené štáty dnes fungovali ako EÚ, niektoré chudobnejšie štáty federácie by už boli na kolenách a napr. taká Kalifornia by pravdepodobne skrachovala. Namiesto toho Európa rieši iba sprísnenie pravidiel pre tvorbu národných rozpočtov. Nie že by to nebolo dôležité, ale je to málo.
Z trochu iného súdka je aktuálny návrh francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda, ktorý prišiel s návrhom, aby 19-členná eurozóna mala vlastnú vládu, rozpočet a parlament. Problém je však v tom, že takto koncipovaná integrácia by znamenala vznik „tvrdého jadra“, čo by viedlo k vytvoreniu tzv. dvojrýchlostnej Európy.
Aj keď Hollande nosí iné politické tričko ako jeho predchodca, v podstate ide v jeho šľapajach. Nicolas Sarkozy už pred štyrmi rokmi vyhlásil, že „nepochybne tu vznikne dvojrýchlostná Európa: jeden rýchlostný blok smerujúci k užšej integrácii krajín eurozóny a druhý určený na konfederáciu v rámci Európskej únie".
A keďže tieto názory nachádzajú pozitívny ohlas aj v Nemecku, kde Merkelová dlhodobo hovorí, že potrebujeme „viac Európy“, a aj Schäuble podporuje vytvorenie ďalších nadnárodných štruktúr, je veľmi pravdepodobné, že k takému vývoju dôjde. Otázne je, či takáto dvojrýchlostná Európa nebude skôr kontraproduktívna a neposilní dezintegračné tendencie v krajinách mimo eurozóny.
Čo by v takejto Európe, v ktorej by hrali druhé husle, mohlo držať euroskeptických Britov? A ako by sa na svoje zotrvanie v takomto spolku pozerali Dáni a Švédi, ktorí majú výnimku z členstva v eurozóne? Povzdych Henryho Kissingera, že nemôže zobrať telefón a „zavolať Európe“, by tak zostal ako memento. Európa by preto mala v týchto otázkach postupovať obzvlášť obozretne.