Svojvôľa
Podľa Štefana Harabina je počínanie šéfky Najvyššieho súdu voči jeho osobe vecou politickej pomsty a nezákonnej svojvôle. Veď hej. Kto už môže o svojvoľnom a pomstychtivom konaní vedieť viac ako bývalý neobmedzený vládca slovenskej justície?
O pomstychtivosti, s akou boli kritici ŠH presúvaní zo súdu na súd a inak služobne šikanovaní, kolujú celé legendy. Pre dnešnú situáciu je však aktuálnejšia tá druhá položka: svojvôľa.
Napríklad tá, s akou Harabinov senát rozhoduje. Vôbec by nebol problém v tom, že sa mu nepáči, že policajná inšpekcia podlieha ministrovi vnútra. Problém je v tom, že inšpekcia dnes skrátka ministrovi podlieha – a to je zákonný stav, ktorý dosiaľ nikto ani ústavne nenapadol, ani patričnou cestou nevolal po náprave. Ani ŠH ako minister, ani ŠH ako šéf Súdnej rady, ani ŠH ako šéf Najvyššieho súdu.
Čo už potom je ne/zákonná svojvôľa, ak nie to, keď sudca preto, lebo sa mu nepáči rozloženie právomocí nejakých inštitúcií, jednoducho oslobodzuje usvedčených korupčníkov?
Rozsudok v kauze Duckého zmeniek bol poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár trpezlivosti aj šéfke Najvyššieho súdu. Daniela Švecová sa ešte pred záverečným verdiktom nad ŠH zjavne usiluje našľapovať veľmi obozretne. Môžeme ju už teraz ubezpečiť, že jemu to bude jedno. Kto chce staviť proti domnienke, že ŠH pobeží do Štrasburgu aj s tým najmenším možným skrivením jeho vlasu?
Tým by sa však Švecová určite nemala trápiť. Spravodlivé ocenenie svojvôle exvládcu slovenskej justície za to stojí