Kto na koho dopláca
Diskusie o kríze v eurozóne ovláda krátkozraká účtovná optika: Kto na koho dopláca, kto za koho platí a kto sa vezie za cudzie peniaze? Ak aj prijmeme tento obmedzený pohľad, počty nie sú také jednoduché.
Nemecko z existencie eura výrazne profituje. Aj vďaka nej mohlo naštartovať exportom ťahaný rast. Oslavovaná konkurencieschopnosť, ktorú Nemci dosiahli aj opatreniami, ktoré zabrzdili rast miezd a prispeli k zvyšovaniu sociálnych a ekonomických nerovností, a problémy periférie Európskej únie sú dve strany tej istej mince. Hľadať v tom morálne ponaučenia je nezmyselné.
V zjednodušenej a často účelovej debate o kríze v eurozóne sa tento širší pohľad objaví málokedy. Ovláda ju krátkozraká účtovná optika, najmä ak sa začneme dotýkať reštrukturalizácie dlhu niektorých krajín. Vtedy Angela Merkelová v tesnom závese so slovenskou vládou rozhodne vyhlasuje, že nebudeme odpúšťať ani cent. Účtovnícka logika nepustí: financovanie dlhu iných štátov sa v menovej únii zakazuje. Nik od nás predsa nemôže chcieť, aby sme doplácali na problémy iných.
Štúdia, ktorú nedávno publikoval prestížny Leibnitzov inštitút pre hospodársky výskum v Halle, však účtovanie trochu komplikuje. Tvrdí, že vďaka kríze v eurozóne dokázalo Nemecko ušetriť celkom pekné peniaze. Nezmenil by to vraj ani prípadný odpis celého gréckeho dlhu.
Problémy periférnych krajín zvýšili výrazne dopyt po „bezpečných“ dlhopisoch. Najmä nemeckých. Nemecko tak mohlo refinancovať dlh za omnoho výhodnejších podmienok, akoby to bolo za normálnych okolností. S nižšími úrokmi v niektorých prípadoch až zápornými (investori de facto platili za to, aby si od nich Berlín požičal peniaze) sa znižuje dlhová služba. Ak sa krajina rozhodne znižovať celkové dlhové bremeno, je to pre ňu omnoho jednoduchšie.
Keď inštitút k tomu pripočítal efekt menovej politiky Európskej centrálnej banky, ktorá bola od vypuknutia krízy pre Nemecko veľmi výhodná, dospel k sume viac ako 100 miliárd eur. Toľko ušetrila vláda v Berlíne v rokoch 2010 až 2015 na nákladoch úrokov verejného dlhu. Inak povedané, čistý zisk Nemecka z tejto krízy je vyše 100 miliárd eur! V čiernych číslach by bilancia zostala aj v prípade, ak by muselo odpísať všetok grécky dlh, čo dnes predstavuje približne 90 miliárd.
Iba na okraj, aj slovenský minister financií Peter Kažimír sa rád chváli, že si na trhoch požičiavame lacnejšie ako kedykoľvek predtým. Bolo by zaujímavé vidieť, ako by sa podobná kalkulácia skončila pre nás.
Netreba za tým tušiť nejakú prehnane zlovoľnú kalkuláciu. Merkelovej vláda nerozpútala krízu preto, aby zlacnila refinancovanie svojho dlhu. No politikami, ktoré dnes spolu s európskymi inštitúciami a so spojencami, vrátane Slovenska, diktuje štátom periférie, prispieva k jej prehlbovaniu a predlžovaniu. Navyše z nej profituje. A to by bolo férové priznať vždy, keď sa diskusia zvrtne na vypočítavanie, kto na koho koľko dopláca.