Obyčajné mlieko
Slovensko by nemuselo chovať ani jednu kravu a malo by dosť mlieka. Súčasný európsky prebytok má hodnotu zhruba sedemnásobku slovenskej ročnej produkcie.
Dokonca Poľsko by vedelo pokryť slovenskú spotrebu mliečnych výrobkov, pretože je neuveriteľne nízka. Čo je to ani nie 160 kilogramov ročne priemerne na občana, keď lekári odporúčajú takmer o sto kilogramov viac. Nemci, Francúzi či Rakúšania skonzumujú dokonca viac ako tristo kilogramov na hlavu a rok.
Ako by však vyzerala krajina bez vlastného mlieka? Slovenské lúky a pasienky by prišli o zvieratá, ktoré zabezpečujú nielen zázračnú premenu trávy a sena na najcennejšiu živočíšnu bielkovinu mlieko, ale slovenská krajina by sa stala fádnou a nezaujímavou. Lúky sú pestrofarebné a voňavé tam, kde ich spásajú a kosia. Polia majú úrodnú pôdu tam, kde pestujú lucernu, ďatelinotrávy pre dobytok a hnoja role maštaľným hnojom.
Vidiek prosperuje tam, kde sa vyrába mlieko. Vedia to v Amerike, v západnej Európe aj na Novom Zélande. Tieto štáty, ktoré majú usporiadaný a našincami obdivovaný vidiek, zamestnávajú vo výrobe a v spracovaní mlieka desiatky tisíc ľudí. Konkurenciu drvia preto, lebo biznis s mliekom majú lepšie zorganizovaný.
Mlieko je indikátorom nielen zdravej výživy, ale aj ekonomickej vyspelosti tej-ktorej krajiny. Pre Slovensko – farmárov i politikov – je mlieko veľkou výzvou. Ak chceme mať prosperujúcu a upravenú krajinu a zdravých ľudí, potrebujeme vlastné mlieko. Teoreticky to vieme. A prakticky?