Ľudia sú ľudia
Utečeneckú krízu sme doteraz vnímali viac-menej sprostredkovane ako problém tých druhých. Po štvrtkovej udalosti však nadobudla nový rozmer.
Kamión s desiatkami udusených ľudí, len niekoľko kilometrov od našich hraníc (navyše so slovenskými nápismi) nám ju zreálnil. Už sa nemôžeme tváriť, že tento problém sa nás netýka. Týka sa nás oveľa viac, ako sme ochotní priznať. Aj keď si to radi navrávame, nie sme izolovaný ostrov uprostred EÚ.
Zatiaľ čo sme tu v závetrí riešili kvóty, viedli diskusie, či pomôcť kresťanom alebo aj "tým ostatným“ a hlasovali v lokálnych referendách, lebo nás opantal strach z neznámych ľudí, unikal nám jeden dôležitý aspekt tejto tragédie.
Na ľudskom nešťastí najviac zarábajú prevádzači, ktorým sa utečenci zverujú do rúk v nádeji na lepší život. A zločincom je jedno, ako naložia s ľuďmi, ktorých majú v hrsti. Napríklad v Prahe sa v poslednom čase vyskytli prípady, keď natešení migranti išli doslova v ústrety polícii v domnienke, že sú v Berlíne. Sklamanie, že ich podviedli, bolo veľké, ale prežili.
Tí pri rakúskej dedine Parndorf toľko šťastia nemali. Možno práve táto tragédia zatrasie svedomím ľudí a začnú o utečencoch konečne premýšľať ako o ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc. Sú to takí istí ľudia ako my.