Je kancelárka spokojná?
Kancelárka Angela Merkelová môže byť spokojná. Európania si ju znova vážia. Mienkotvorné západné médiá ju chvália za „morálnu zodpovednosť“, ktorú prevzala v súvislosti s utečencami.
Konzervatívna politička sa tak zbavila zlého imidžu, ktorý získala pri riešení vlečúcej sa eurokrízy. V súvislosti s neustálym prílevom ľudí do Európy sa však vyvinul nový spor medzi Nemcami a ich európskymi partnermi.
Všetky štáty nemajú tie isté úlohy. Sú také, ktoré majú zabezpečovať vonkajšie hranice únie, a sú také, čo profitujú z výhodnejšej geografickej polohy. Nemecko patrí medzi tie druhé.
Merkelová sa prihovára za záväzné kvóty na rozdelenie utečencov v celej EÚ. Na prvý pohľad to znie rozumne i vecne, ale na druhý to vyzerá inak. V prípade súčasnej vlny migrantov možno sledovať, ako bežným spôsobom odôvodňuje vláda v Berlíne svoje rozhodnutia. Napríklad v energetike. Kancelárka nové opatrenia presadila bez toho, aby sa poradila s väčšinou tých, ktorých sa to týka. Výsledok? Dodnes neexistuje uspokojivé alternatívne štruktúry v nemeckej energetike ani v medzinárodnej spolupráci. Nepochybne niečo podobné zažijeme aj v otázke utečencov. Veď sme konfrontovaní s viacerými nedorozumeniami, ktoré vyvolávajú najmä kroky Berlína.
Po prvé, nedá sa vychádzať z toho, že všetky členské štáty majú tie isté úlohy. Sú také, ktoré majú zabezpečovať vonkajšie hranice únie, a sú také, čo profitujú z výhodnejšej geografickej polohy. Nemecko patrí medzi tie druhé. Treba priznať, že sú viaceré úlohy týkajúce sa práce s utečencami. Nie je vôbec pravda, že krajiny ako Slovensko nič nerobia.
Každý štát má pred sebou iné výzvy. Samozrejme, že pritom niektoré vyzerajú „ľudskejšie“, nemusia odmietať prichádzajúcich, ale ich prijímajú, ako to robia Nemci. Nemôžeme však argumentovať výlučne z momentálnej perspektívy. Nemecko sa podľa tunajších oficiálnych vyhlásení stane imigračnou krajinou. Situácia je teda iná ako vo Veľkej Británii. Briti v procese rozširovania EÚ v roku 2004 veľa prispeli k zjednocovaniu starého kontinentu tým, že ľuďom z nových členských štátov ihneď otvorili trh práce, kým Nemecko a Rakúsko sa uzavreli. Inými slovami, netreba odsúdiť iných za to, čo sami v určitom období nevedeli dokázať.
Nemci zrazu zabudli aj na druhú záležitosť. Vyčítajú stredoeurópskym štátom, že sú protiislamské. Napríklad Slovensko dodnes neuznalo na svojom území islam ako oficiálne náboženstvo. Pritom práve Nemci boli nadšení z toho, že sa mnohé krajiny v strednej a vo východnej Európe po páde komunistických režimov znova výrazne prihlásili k tradičným hodnotám kresťanstva.
Sami Nemci ani za polstoročie nedokázali dosiahnuť bezproblémové spolužitie viacerých náboženstiev. Napriek tomu nevedia prijať pochybnosti iných štátov v tomto smere. Pritom nejde o to, aby napríklad Slovensko, ktoré ako mladý štát čiastočne ešte pracuje na svojej identite, vôbec nepomohlo moslimským utečencom. Treba však opatrne pripraviť obyvateľstvo na spoločenské zmeny.
Po tretie, Merkelová sa v minulosti dosť často prihovárala za prísnu rozpočtovú politiku aj preto, lebo nemecký trh práce z toho rozkvitol. V iných krajinách to vyústilo do vysokej nezamestnanosti a teraz nie sú schopné poskytnúť uspokojivé životné podmienky ani vlastným občanom. Bolo by spravodlivé, ak by Nemci prevzali ešte väčšiu zodpovednosť za ľudí v núdzi, lebo oni majú najväčšiu šancu, že utečencov úspešne ekonomicky integrujú.
Predovšetkým nejde o to, aby sa ihneď určilo, kto má pravdu. Obidve strany by sa konečne mali začať počúvať. Prostredníctvom utečencov sa veľa dozvedia aj o sebe, o vlastnej krajine, o jej osobitej kultúre. Okrem toho sa Európania môžu v súvislosti s exodom utečencov vzájomne učiť od seba a z toho rozvíjať modernú európsku spoločnosť. Formálna debata o kvótach je v každom prípade trápna a slúži na zatajenie skutočných problémov.