Spoločne proti tragédii
Sme v tom úplne všetci rovnako. Ak sa má Európa vyhnúť chaosu a svojvôli, z ktorej môže vzísť dopyt po extrémistických riešeniach a vláde tvrdej ruky, musí sa s prílivom utečencov vyrovnať spoločne.
Sme jednoznačne na strane humanizmu a tolerancie, čo sú hodnoty, na ktorých stojí a padá projekt spoločnej Európy. Vieme, že to nie je všetko. Mnohé problémy sa nedajú riešiť inak ako pragmaticky. Nemá zmysel polemizovať so šéfom Európskej komisie, ktorý si myslí, že komisia toho urobila dosť, keď v máji navrhla program, ktorého sa vzápätí takmer nikto nedržal.
Nedôveryhodnosť nám nehrozí preto, lebo si vyhradzujeme právo na svoj vlastný spôsob pomoci, ale preto, lebo sme zatiaľ so žiadnym ako štát neprišli.
Treba s ním súhlasiť v tom, že Európa musí urýchlene nájsť spoločnú azylovú politiku, ktorá by zodpovedala súčasnej situácii. Politika, v rámci ktorej sa azylové zákony raz dodržiavajú – a je zle, a potom nedodržiavajú – a je dobre, je neudržateľná. To je jednoducho fakt, pred ktorým nemožno zatvárať oči iba preto, lebo prístup niektorej krajiny sa nám pozdáva viac ako prístup inej.
Na to, pochopiteľne, nemôže stačiť komisia ani žiadne iné teleso únie samotné. Nepomôže ani strašenie či náznaky vyhrážania sa. Ak sa má Európa správať podľa hodnôt, ku ktorým sa hlási, potom k nim patrí aj kooperácia. Nie vzájomné osočovanie sa. Táto výhrada platí bez zvyšku aj na nás, na Slovensko.
Nie je pravda, že utečencom vôbec nepomáhame. Pomáhajú im stovky, ak nie tisíce, občanov svojimi zbierkami a organizácie, ktoré pomoc doručujú ľuďom do táborov v krajinách, ktoré s nami susedia. Zdanlivá priepasť medzi politickou reprezentáciou (vládnou i opozičnou), ktorá tvrdí, že chceme pomáhať dobrovoľne, a ľuďmi, ktorí dobrovoľne pomáhajú, je preto absurdná a nepochopiteľná.
Je možné načrtnúť milión plánov na riešenie situácie na Blízkom východe, všetky majú však jednu spoločnú chybu: nepomôžu nám riešiť problém, ktorý má Európa tu a teraz. Je možné zostrojiť iks zdôvodnení, prečo povinné kvóty nie sú dobrý nápad, neodstráni to však potrebu pomôcť napríklad našim susedom a partnerom v rámci V4, Maďarsku, kde sa schyľuje k veľmi zlému vývoju.
Rozprávky o teroristických hrozbách sú nevhodné nielen voči tým utečencom, ktorí majú podľa Ženevských dohovorov (a našich vlastných zákonov) právo požiadať o ochranu a my zasa povinnosť poskytnúť im ju. Sú nevhodné aj voči našim partnerom, ktorí sa o problém nezaslúžili ničím iným, len svojou geografickou polohou.
Alebo to má znamenať, že Maďarsko, Taliansko a Grécko sú teraz bránami terorizmu do Európy – a my ich hádžeme cez palubu, aby sme si zachovali svoje „bezpečie“? Nedôveryhodnosť nám nehrozí preto, lebo si vyhradzujeme právo na svoj vlastný spôsob pomoci, ale preto, lebo sme zatiaľ so žiadnym ako štát neprišli.
Vláda má právo volať po nových pravidlách aj sa dožadovať dlhodobých riešení. Nemá však právo tvrdiť, že tie krátkodobé si má medzitým „vyžrať“ niekto iný. A ak sa Európa dohodne hoci aj na kvótach, musí sa správať ako člen spoločného klubu. Napokon, nejde o nič menej ako o pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú.