Netolerancia
Aj po siedmich desaťročiach mnohí tvrdia, že Slováci s holokaustom nemajú nič spoločné. Áno, pod Hitlerovým nátlakom vtedajšia vláda dala odviezť Židov.
Kto však vraj mohol tušiť, čo s nimi nacisti spravia? Lenže ešte predtým ako prišli o holé životy, na Slovensku prišli o zamestnanie, majetok, o právo na základné vzdelanie, o štátnu príslušnosť… Tuka i Tiso dobre vedeli, že aj z hľadiska Slovenska ide o konečné riešenie.
Nemohli predsa pripustiť, aby sa raz Židia vrátili a pýtali späť svoju ľudskú dôstojnosť a všetko, čo im patrilo. Okrem niekoľko individuálnych protestov a listu evanjelických kňazov sa proti tomu v roku 1942 nik neozval. Arizátori tlieskali, väčšina zostala, ako obyčajne, ľahostajná. Až neskôr sa niektorým, no dosiaľ nie všetkým, otvorili oči.
Veľký koncentračný tábor, ktorý bol najbližšie od Bratislavy, zriadili v Mauthausene. Ťažko sa dá porovnávať s továrňami smrti v okolí poľského Osvienčimu, kde zahynula väčšina z odvlečených slovenských Židov. Neďaleko rakúskeho Linzu totiž nacisti povraždili „iba“ vyše stotisíc väzňov.
Návštevník múzea pohnutý tým, čo videl v barakoch, sa doslova vytacká na terasu, z ktorej sa otvára výhľad na malebné údolie Dunaja. V tej chvíli príde ďalší, vari najväčší, šok. Ako to je možné, že sa v takejto krásnej krajine „vyvolení“ dopúšťali systematických zločinov proti ľudskosti? A národy, považované za vysoko kultúrne, mlčali, ak to priam neschvaľovali?
Pred niekoľkými rokmi to bolo v strednej Európe nepochopiteľné. Ale dnes? Stačí si prečítať na internete cynické, nenávistné odkazy najnovšie na adresu prisťahovalcov z Blízkeho východu a Afriky. Dokedy to budeme my ostatní tolerovať?