Nezodpovednosť
Je žiaduce, aby sa zraky Európy konečne začali viac upierať na Blízky východ a severnú Afriku. A predsa práve tento potešujúci fakt je zároveň najväčšou hanbou Európy. O stabilitu v týchto regiónoch sa začíname viac zaujímať až vtedy, keď nás zasiahla najväčšia migračná vlna od druhej svetovej vojny.
Navzájom sa vyzývame, aby sme sa správali ľudsky a solidárne, ale utrpenie miliónov ľudí doslova pod našimi oknami vnímame až vtedy, keď to ohrozuje náš relatívny blahobyt a našu relatívnu bezpečnosť. Vojna neprebieha iba v Sýrii, hoci tá je pre utečeneckú krízu v Európe momentálne najviac v kurze. Vojna v tej či onej podobe prebieha v Iraku, Afganistane, Líbyi, Jemene…
Nezachráni nás spoločná mena ani spoločná polícia. Európska únia potrebuje spoločnú vonkajšiu politiku.
Nestabilita, násilie a chaos sa na Blízkom východe a v severnej Afrike neudomácnili až vtedy, keď si európske úrady začali všímať zvýšený prílev utečencov. Nikto z veľmocí nie je bez viny. Ale ani Slovensko, i keď sa tak chce tváriť. Nielenže v týchto regiónoch kolujú aj naše zbrane, vojenský materiál a technika. Zabudli sme už na svoju účasť na vojne v Iraku, Afganistane, na svoje hlasovania na európskej pôde o tom, koho treba odstaviť a komu treba pomôcť, a tak ďalej?
Nejde teraz o to vysvetľovať si, ktoré kroky boli oprávnené a ktoré nie, kedy sme stáli na strane spravodlivosti a kedy sme iba držali líniu s ostatnými. Ide o to, že všetky kroky majú svoje konzekvencie. Je načase prebrať za ne zodpovednosť. Nielen našou pomocou ľuďom hľadajúcim úkryt v pomerne bezpečnej Európe, hoci to je v tejto chvíli primárne. Európa musí prebrať zodpovednosť aj za odstránenie následkov svojich politík v regióne, o ktorom je reč.
Pochopiteľne, zďaleka nie všetko je chyba Európy či Západu. To nám však neumožňuje vyzuť sa zo svojej povinnosti začať robiť konečne konzistentnú európsku zahraničnú politiku. Sýrsky prezident Bašár Asad je tyran, ktorý ukázal, že sa bude držať pri moci aj za cenu utrpenia miliónov ľudí, ktorí sa stali bezdomovcami vo svojej domovine alebo vyhnancami v okolitých štátoch a v Európe.
Nerobme si však najmenšie ilúzie o tom, že by naši "drahí priatelia“ a spojenci z ropných monarchií v Zálive postupovali voči opozícii azda humánnejšie. Mimochodom, ani jeden jediný utečenec zo Sýrie nedostal azyl u Saudov a im podobných! Svojimi spojencami nazývame despotov, za ktorých peniaze nakupuje ISIS zbrane a muníciu.
Náš drahý spojenec Turecko, ktoré sa chystáme vyhlásiť za "bezpečný štát“, využíva boj proti islamistom na boj proti Kurdom, ktorí ako jediní bojujú proti islamistom aj s nejakými viditeľnými úspechmi. Sýriu samotnú sa chystáme premeniť na dejisko ďalšej náhradnej vojny Ruska a Západu, keď nie sme schopní sprostredkovať spoločný boj proti spoločnému nepriateľovi číslo jeden, ktorým je Islamský štát a teror, ktorý sa k nemu hlási kade-tade po svete.
Achillovou pätou Európy nie je jej vnútorná bezpečnosť, ale jej globálna nezodpovednosť. Nezachráni nás spoločná mena ani spoločná polícia. Potrebuje spoločnú vonkajšiu politiku.