Neželaný člen tímu
Väčšinou sa to tak skončí: problémy, ktoré ignorujeme, sa vrátia oknom. Navyše sa často vrátia vtedy, keď je to pre nás najmenej výhodné. Presne tak je to dnes s Európskou úniou a Tureckom.
Postoj autoritárskeho prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana k utečencom sotva možno opísať s mrazivejšou stručnosťou, ako to pre BBC urobil nemenovaný obchodník v Izmire, treťom najväčšom tureckom meste: „Náš prezident im najprv otvára dvere, aby prišli. Potom im otvára more, aby sa v ňom utopili.“
Turecké úrady v drvivej väčšine odmietajú uznať Sýrčanov na svojom území oficiálne za utečencov, radšej ich namiesto toho označujú za „hostí“. V praxi to znamená, že počas čakania na svoje azylové konanie (čo tureckej byrokracii môže trvať celé roky) nemajú automatický nárok takmer na nič. Na stravu, zdravotnú starostlivosť, oblečenie ani vzdelanie. Ani na prácu. Ak nejakú nenájdu ilegálne, sú odkázaní na dobročinnosť jednotlivých Turkov.
Ani sa niet veľmi čomu čudovať, keď Erdogan chce, aby na oplátku dostal aspoň niektoré výhody od Európskej únie.
Mnohí z tých najmenej dvoch miliónov však majú nejakého príbuzného či aspoň známeho, ktorý je v Európe. Porovnanie podmienok na život, aké im ponúka Turecko a aké im ponúka Európa, najmä Nemecko, nemôže dopadnúť inak, len rozhodnutím skúsiť svoje šťastie tam. Navyše, ako pripomínajú samotní utečenci, Turecko je tiež vo vojne, i keď „iba“ na juhovýchode, s kurdskou PKK. Technicky vzaté, tiež to nie je „bezpečná krajina“.
Tu prichádza na rad druhá časť výroku anonymného Turka. Pašerákov ľudí na západnom tureckom pobreží prakticky nikto nevyrušuje. Turecká polícia ani pobrežná stráž nevyvíjajú takmer žiadne aktivity na obmedzenie biznisu, ktorý sa neraz končí smrťou stoviek a stoviek ľudí vo vodách Egejského mora. Podľa odhadov sa o plavbu do Grécka na chatrných člnoch z tureckého pobrežia každý deň pokúša asi päťtisíc ľudí. More je naozaj a doslova „otvorené“.
Lenže ak Európska únia chce, aby Turecko hralo aktívnejšiu úlohu pri riešení utečeneckej krízy, musí s ním nieeln rozprávať, ale seriózne rokovať. Pretože Erdogan, ktorý niekoľko týždňov pred voľbami hrá úlohu silného vládcu so železnou päsťou ešte s väčším zanietením ako obvykle, veľmi dobre vie, kto tu koho potrebuje.
Celé desaťročia sa Európa naťahuje s Tureckom vzhľadom na jeho členstvo v klube. Rokovania sú také úmorné a nikam nevedúce, že v samotnom Turecku už nad vlastnou žiadosťou o pričlenenie k únii potichu mávli rukou ako nad neaktuálnou. Teraz sa však Turecko z pozície nárazníkovej periférie medzi Európskou úniou a Blízkym východom ocitlo v pozícii štátu, od ktorého sa chce, aby hral v tíme únie.
Ani sa niet veľmi čomu čudovať, keď Erdogan chce, aby na oplátku dostal aspoň niektoré výhody člena tímu. Peniaze od EÚ na to, aby utečenecké tábory aspoň prestali vyzerať ako väzenia pre zločincov, mu ako protihodnota stačiť určite nebudú. Iná vec je, že ani takéto zlepšenie už dnes utečencov najskôr nepresvedčí, aby zostávali v Turecku. Celé desaťročia sa nedarí priblížiť Turecko k Európe. Erdogan Turecko od Európy priamo vzďaľuje. Potreba vyjednávať s ním nemohla prísť viac nevhod.