Bohaté dni spomienok
Nadchádzajú chvíle, keď sa každý nevdojak zamyslí sám nad sebou, ale najmä nad tými, ktorí nás kedysi obklopovali a s láskou ochotne sprevádzali na všetkých cestách do neznáma. Už tu nie sú, ale práve oni nám trpezlivo vysvetľovali a objasňovali beh sveta, všetky jeho pravdy a nepravdy, jeho dobro a zlo.
Dnes nám o ich podobách a láskavých slovách čo-to zašepne už iba padajúce lístie a šero podvečera presvetlené majákmi tých nespočetných, jasných, i keď nádejných, no predsa len pozemsky dočasných blikajúcich ohníčkov.
Najčastejšie, keď kráčame po boku našich blízkych k pamätným miestam, stretávame i mnohé iné rodiny, ktoré kráčajú tým istým chodníkom. Čítame v ich očiach a tvárach rovnako hlbokú pietnu úctu, ktorá zvýrazňuje vážnosť chvíle. Budujeme tak vlastne jeden z najstarších chrámov ľudstva, vždy s neobvyklou mierou rešpektu a vážnosti.
Zakaždým nejaká generácia zápasí o svet v každodennom odhodlaní, vždy za ňou nasleduje ďalšia, ktorá ju neodvratne nahradí. Ale to, čo zostáva, je ten neviditeľný a neuchopiteľný tmel, ktorým nás tak pevne zbližujú tí, čo už medzi nami nie sú. Koľko tu zostalo po nich múdrosti a skúseností, koľko zmyslu pre vzdor, umožňujúci aj nám doteraz čeliť príkoriam života.
Nie sú to vždy iba stavby, pamiatky a umelecké diela. Nie sú to iba pozemské statky, hoci sú v živote tiež dôležité. Nie sú to iba clivé nápevy zabudnutých piesní, umne posplietané zväzky zvykov a tradícií. Nie sú to ani ich posledné slová, ktoré sa nám s neodolateľnou silou vynoria v pamäti. Veď ktoré slová sú posledné? Ako by také mohli byť?
Slová žijú a putujú svojím vlastným životom a vo svete sa nikdy nijaké nestratia. Ak sa človek pýta, čo z toho bolo azda najdôležitejšie, potom sú to s najväčšou pravdepodobnosťou práve tie nenahraditeľné láskavé chvíle, ktoré už navždy patria len nám a nikto nám ich už nikdy nevezme.
Ony zostali v nás, a preto je naším osudom uchovávať a prenášať všetky tieto poklady ďalej, aby sme ich aj my mohli nezištne odovzdať v príhodnej chvíli. Nepochybujem o tom, že práve pri týchto sviatkoch ide o mimoriadne intímne chvíle. No mám na pamäti i to, že na ne má právo každý a že istotne nie je náhoda, ak sa práve v nich na seba tak veľmi navzájom podobáme.
Akoby mal každý človek na svete svoje presne určené miesto, no ak mu ho dokážeme aspoň symbolicky uchovať i v našom srdci, pravdepodobne nás vôbec nestratil a svoj život nepremárnil. Vďaka nemu sa už nikdy nemusíme báť samoty, teda aspoň pokiaľ nás pamäť celkom nezradí a neopustí. Lebo cesta do prítomnosti v pravom zmysle slova vedie práve spomienkami.
V spomienkach sa uchováva najväčšie bohatstvo a vzácnosť osirelých jesenných kvetov, v nich je tajomná cesta k radosti. V nich je svojím spôsobom i budúcnosť bez strachu a bolesti. V tom vidím zmysel týchto sviatkov. Patria tým, čo nás opustili, alebo vlastne iba nám? Myslím si, že sú jednoducho naše. Teda akosi bolestne, no pritom aj tým najkrajším spôsobom spoločné.