Vina a trest
Na Slovensku musíme mať mimoriadne bohaté župy. Zdá sa to, aspoň pokiaľ ide o ich výdavky na nákup posypovej soli.
V tej veci sa pritom krútia prekvapujúco až milióny eur. V hre nie je iba technická soľ, ktorou by ste si ani polievku nedochutili. Čo už potom iné, podstatne drahšie „ingrediencie“ potrebné na normálny chod našich ôsmich samosprávnych krajov? Asi by sa im mal ktosi kompetentný lepšie pozrieť na zúbky…
Pritom celá záležitosť sa javí jednoducho. Od mája 2014 Komoditná burza v Bratislave ponúka dodávky tohto posypového materiálu neraz i za cenu o polovicu nižšiu, ako ho jednotlivé župy nakupujú prostredníctvom verejného obstarávania. Napríklad Nitriansky kraj tak mohol za rok ušetriť takmer 120-tisíc eur, Trnavský až 200-tisíc. Zdá sa však, akoby nevedeli, čo s peniazmi.
Namiesto toho, aby sa po upozorneniach chytili kalkulačky a zavolali na bratislavskú burzu, venujú mimoriadne veľa energie a času na zdôvodňovanie, prečo to nejde. No spochybňovanie kvality posypovej soli a promptnosť dodávok burzou v prípade prírodnej kalamity sa nezakladajú na pravde.
Otázka stojí tak, či ide iba o pohodlnosť župných úradníkov, alebo o čosi závažnejšie, zapáchajúce paragrafmi. Naznačuje to aféra odhaleného pokusu o úplatkárstvo v banskobystrickej župe, ktorá sa skončila dohodou o vine a treste. Vinných v celoslovenskej kauze soľ nad zlato môže byť oveľa viac, potrestaný bol zatiaľ iba jeden.