K čomu motivujú dane?
Zákon akcie a reakcie je alfou a omegou politiky. Vždy, keď nejako nastavíte systém, podporíte tým určitý typ správania sa, alebo nejaký typ správania sa, naopak, znevýhodníte.
Spravodlivé dane, to nie je len otázka výšky daňových sadzieb, ale aj otázka ich štruktúry. Niekedy je to dokonca najmä otázka ich štruktúry.
Štruktúra daní čosi vypovedá o tom, ako si štát predstavuje žiaduce ekonomické správanie sa. Alebo – a to, žiaľ, platí často tiež – štruktúra daní vypovedá čosi o tom, ako si dostatočne bohaté a silné ekonomické subjekty predstavujú štát.
Systém motivuje ľudí schovávať všetko, čo sa dá, do neproduktívneho majetku.
Náš daňový systém podľa všetkého momentálne neunesie radikálne skoky čo do výšok jednotlivých sadzieb. Priveľké zníženie by spôsobilo kolaps verejnej správy (niežeby to v nej miestami kolaps nepripomínalo už dnes), nadmerné zvýšenie by mohlo dopadnúť zle podnikaním počínajúc a kúpnou silou obyvateľstva končiac. Čo sa teda dá robiť? No práve, hľadať väčšiu spravodlivosť v štruktúre.
Akú predstavu o žiaducom ekonomickom správaní sa nám dáva najavo náš štát? Zjednodušene povedané, smolu majú tí, čo žijú zo svojich príjmov. Nebudeme túto skupinu nazývať, ako je u nás politickým zlozvykom, „strednou triedou“, pretože tento pojem v skutočnosti označuje už dávno vyhynutý druh. Aby sme sa nepochopili zle: najväčšiu smolu zo všetkých majú, pravdaže, tí, ktorí nemajú prácu. Tým je v našom sociálnom systéme umožnené akurát tak prežiť – a aj to len do chvíle, kým si nenarobia dlhy, pretože potom sa pre nich začína exekučné peklo, ktoré môže končiť ešte aj pod čiarou prostého prežitia.
Pracujúci sú však tí, ktorí to majú celé utiahnuť. Práca je u nás daňami a odvodmi zaťažená bezkonkurenčne viac ako majetok. Fakt, že podobne sa to má v súčasnosti v celej Európskej únii, môže byť pre nás pritom pramalou útechou.
Náš štát nám dáva najavo, že stojí a padá nie na bohatstve, ktoré sa na jeho území vyprodukovalo, ale oveľa viac na pracujúcich. Tí majú držať nad vodou chatrný sociálny systém, o ktorom navyše neustále počúvajú, že je vraj až príliš štedrý, takže si svoju zlosť môžu vylievať na tých, čo majú ešte menej ako oni. Majú financovať armádu, políciu, cesty, školy a nemocnice. Pre koho to všetko?
Nuž predovšetkým pre užívateľov majetku. Luxus, dividendy, dedičné zbohatlícke dynastie – to je pre náš štát nezaujímavé. Tam peniaze nehľadá, a keď hľadá, tak len do takej výšky, „aby to nebolelo“ (strop na odvody, napríklad). Ak k tomu pridáme dlhodobú benevolenciu voči podobným javom, ako sú schránkové firmy odvádzajúce zisky do daňových rajov, obraz je kompletný.
Systém motivuje ľudí schovávať všetko, čo sa dá, do neproduktívneho majetku. Tí, čo nemôžu, sú penalizovaní vysokým daňovo-odvodovým zaťažením príjmov. Verejnou správou pripomínajúcou v niektorých sektoroch kolaps. A nevedno akou časťou vybraných peňazí, ktorá sa niekde po dlhej a tŕnistej ceste z daňového úradu späť do systému „stratí v preklade“.
Každá naša vláda, ktorá by tvrdila, že je to pre ňu novinka, bude klamať.