Vedľajšia koľaj
Vždy keď príde na pretras školstvo, má človek pocit, že všetko mu je už dôverne známe, lebo za tie roky sa v podstate nič nezmenilo.
Z výsledkov testov PISA vie, že slovenskí žiaci sa posúvajú z priemeru do podpriemeru. Pohoreli v matematickej, čitateľskej a prírodovednej gramotnosti, ako aj v logike a pri riešení praktických úloh.
Vie aj to, že náš školský systém nezabezpečuje sociálnu rovnosť vo vzdelaní, ale, naopak, túto priepasť prehlbuje. Vplyv rodinného zázemia na školské výsledky je rozhodujúci – deti chudobných rodičov so základným vzdelaním idú v šľapajach svojich rodičov a s veľkou pravdepodobnosťou získajú tiež iba najnižšie vzdelanie.
Vie aj to, že v pomere k platom vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov v krajinách OECD sú zárobky slovenských učiteľov doslova almužnou. V porovnaní s takou Južnou Kóreou, Španielskom či Luxemburskom, kde si pedagógov dokážu oceniť aj z finančnej stránky a ich platy sú vyššie ako priemer absolventov VŠ, je Slovensko na samom chvoste OECD v spoločnosti Maďarska a Česka.
A keďže ľudia problémy školstva vnímajú, neprekvapí, že viac ako polovica je presvedčená, že školstvo iba prešľapuje na mieste, a až tretina sa domnieva, že sa vyvíja zlým smerom. Azda jediní si to nevšimli politici, ktorí odstavili školstvo na vedľajšiu koľaj a dookola verklíkujú obohranú pesničku: „V tejto chvíli vám nemôžeme zvýšiť plat, lebo v rozpočte nie sú zdroje.“
Pedagógovia by však už mohli vedieť, že „teraz nie“ znamená nikdy. Preto ak chcú dosiahnuť reálne zvýšenie platov a nie sa iba handrkovať o nejaké percento hore-dole, musia na seba razantne upozorniť. Inak sa z toho déjà vu naše školstvo nikdy nevymaní.