Ešte som tu!
Vianoce už dávno nechodia potichu, po špičkách, necinkajú najskôr v diaľke roľničky. Dnes vám Vianoce kopnú už na jeseň do dverí a ak ich náhodou nepustíte, vovalia sa cez televíznu obrazovku a do konca januára od vás nevylezú.
A tak sa mrvíme, znášame, prekladáme ako v Kafkovej poviedke. Nakupujeme, vláčime domov carachy a rárohy, tlačíme to do skríň, prekladáme z miesta na miesto, vyhadzujeme nábytky, ťaháme stoly na iné miesta, aby bolo doma pekne. Potom si unavení sadneme. Ako máme pekne! Ten z tej poviedky vliezol pod lístie a pozeral na svoj dom.
Po sviatkoch to znovu trochu presunieme, aby bolo inak. Smetiská sú plné stromčekov, staniol došušťal, zvončeky dozvonili. Príde jar, čas na iné radovánky, nákupy, celý rok nákupná horúčka, ošiaľ ako na Klondajku.
Na Vianoce bolo kedysi darov málo a snehu veľa. Ľudia v Modre kúrili drevom aj uhlím, občas niektorý komín vyfúkol červené iskry a my deti sme uverili vo všetkých Mikulášov, čertov, anjelov aj Lucie, išli sme sa pos..ť od strachu. Zhovárala som sa s deťmi v škole, väčšina nevedela, čo má chcieť. Lepší mobil alebo tablet, nejaké hry, dévedéčka…
Potom prídete na besedu do Grinavy neďaleko Pezinka, do školy s krásnym názvom Orešie, hen kúsok za kostolom. Majú tam drevený altánok s farebnými paletami, z ktorých si urobili nábytok. Na jar a v lete, keď je pekne, sa učia vonku. Majú tam aj ohnisko, domček pre hmyz, klubovňu Gringa, v ktorej je pekne a vonia, pripomenula mi našu zédeeškársku klubovňu, kde sa dalo hrať.
Svet už vie, že veľké lyžice treba vymeniť za menšie, len my tu sme sa k tým veľkým dostali nedávno. Prečo by sme mali skončiť rýchlejšie ako tí, čo nimi žrávali tak dlho? Potrebujeme naše deti nakŕmiť prístrojmi, mobilmi, tabletmi, potrebujeme mágať gombíky a mieriť na seba selfie tyčami, všetkého potrebujeme veľa – áut, jedla, nábytku, darčekov…
Aká dojímavá je dnes predstava našej mamy, ktorá kúpila červený zamat a po večeroch nám so sestrou z neho pod stromček šila sukničky na singerke od babičky Jolanky. Červená zamatová sukňa, hra Kloboučku, hop, bábika a knižky, to boli naše štedré, najštedrejšie Vianoce.
Keď chceš byť IN, mal by si mať bezodnú kešeňu! Alebo si požičaj, po Novom roku ťa drapnú a začnú žmýkať. Akoby Vianoce nemali byť pre všetkých! Akoby Vianoce boli rodeo! Drž sa, lebo ťa strasú z chrbta a ušliapu!
Odvolávkou na to dobré, na to, čo si pamätáme trebárs z detstva, možno ešte od starých rodičov, čo zažili vojnu a hlad, má byť televízia. Všetky tie rozprávky plné dobrých skutkov, smutné filmy plné nádejí, romantiky, kde sneží a občas z komína vyletia iskry, aby to bolo dôveryhodnejšie.
Mohlo by mi to byť jedno, no trochu sa bojím, keď si predstavím, ako budú prežívať dnešní školáci Vianoce, keď budú mať toľko rokov, čo dnes ja. Pôjdu na polnočnú svätú omšu a pridajú sa k dreveným ovečkám v kostolnom betleheme, aby sa poklonili Jezuliatku v jasličkách?
Keď mne sa zdá, že už dnes by sme ho najradšej z Vianoc vytlačili a ľahli si na jeho miesto, alebo sa tam aspoň odfotili… Dobre, že tu už nebudem, alebo nebudem vedieť o tom, že tu ešte som.