Aspoňže sa končí
Ak by mal niekto v Európe chuť použiť frázu „koniec dobrý, všetko dobré", bude si musieť počkať na koniec nejakého iného roka. Na začiatku roka 2015 sme mohli špekulovať, či sa Európskej únii podarí dokázať reči o údajne už prekonanej kríze aj v praxi. Na jeho konci môžeme špekulovať, čo takto o rok z celej únie vôbec zostane.
Európania sa najprv mohli na príklade Grécka presvedčiť, kam až sú elity schopné zájsť pri obrane statusu quo, keď nevyberaným spôsobom dotlačili Grékov k pokračovaniu politiky, ktorá ich krajinu posúva hlbšie do recesie a závislosti od zahraničnej pomoci. Za spevu chorálu o dlhoch ako otázke mravnosti (na čele s Nemeckom, ktoré svoje dlhy nikdy nesplatilo) sa potom európski politici vrátane nášho Smeru vzájomne potľapkávali po pleciach, ako pekne sa im podarilo odkopnúť plechovku gréckej krízy o ďalších pár metrov pred seba. Dodnes im nedochádza, ako sa tým zaslúžili o nárast politickej skepsy na celom kontinente.
Utečenecká kríza, ktorá európsku skepsu ďalej prehlbuje, nespadla z neba. O probléme sa vedelo už dávno. Lenže tak ako v prípade Grécka i tu sa pomyselná plechovka iba odkopávala ďalej. Až kým nevybuchla.
Postoj Angely Merkelovej, podľa ktorého Európa nemá právo odmietať ľudí utekajúcich pred vojnou, je morálne nespochybniteľný. To platí aj po útokoch v Paríži. Práve ľudia utekajúci dnes pred sektárskym besnením môžu byť zajtra našimi najdôležitejšími spojencami v boji proti agresívnemu islamizmu. Kancelárkino gesto („zvládneme to“) však v danej situácii sotva prispelo k riešeniu nefungujúcej úniovej azylovej politiky a logistiky či k upokojeniu legitímnych bezpečnostných obáv. V Nemecku zašli veci po hranicu vládnej krízy, kým na európskej úrovni k hranici hlbokého rozkolu.
Na jednej strane stojí národný egoizmus štátov vrátane Slovenska, ktoré sa domnievajú, že masu utečencov „vyrieši“ (t. j. podozrivých zadrží, tých, čo nemajú nárok, pošle domov a ostatným poskytne dočasný či trvalý azyl) niekto iný bez ich väčšej spoluúčasti. Na druhej strane stoja Nemecko a Švédsko, ktoré dobrovoľne praskajú vo švoch, ale aj také západné krajiny, ktorých politici sa podľa okrídlenej vety od tých našich líšia iba tým, že sú zbehlejší v pokrytectve. Málokto je ochotný rozlišovať trápne výhovorky od legitímnych argumentov, Európa podpláca diktátorov, jedni vyhadzujú zo Schengenu Grécko pre zle stráženú hranicu, kým iní vyhadzujú zo Schengenu tých prvých kvôli nedostatku solidarity.
Útoky v Paríži nám pritom názorne pripomenuli, že sme súčasťou sveta, v ktorom nič také ako pohodlná izolácia neexistuje. To platí pre Európu ako celok, ale aj pre Slovensko v rámci Európy, a žiadne protiteroristické zákony na tom veľa nezmenia.
Európa je vystrašená, spútaná mustrou jedinej prípustnej ekonomickej politiky a plná vzájomnej nedôvery. A Slovensko, ktoré je od fungujúcej únie existenciálne závislé, má na tom svoj podiel. Samozrejme, sú tu aj pozitíva. Jedným z nich je, že sa rok 2015 končí. Ešte teda nie je všetko stratené.