Majstrovský kúsok
Parlamentné voľby nie sú zďaleka jedinou významnou vecou, ktorá nás v tomto roku čaká. V druhom polroku sa Slovensko stane predsedníckou krajinou v Rade Európskej únie.
Vzhľadom na to, že najväčšie problémy, ktorým momentálne čelíme, sú spoločné európske problémy, môže tá druhá vec poľahky vo svojom konečnom význame preskočiť tú prvú.
Hoci parlamentné voľby patria v parlamentnej demokracii, samozrejme, k najdôležitejším udalostiam, treba priznať, že blížiacim sa marcovým voľbám 2016 akosi chýba jedna nie nepodstatná vlastnosť: potenciál prekvapiť.
Ak má byť predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ úspešné, bude musieť byť majstrovským kúskom našej diplomacie.
Zjednodušene povedané, buď bude v tej či onej konštelácii vládnuť Smer – a to už poznáme, alebo bude vládnuť koalícia najmenej štyroch, ale najskôr ešte viacerých strán dnešnej opozície – a to tiež už poznáme.
Žiadna iná alternatíva sa zatiaľ neetablovala naľavo ani napravo. Smer dominantne sedí na stoličke vyhradenej pre „ľavicu“ a napriek výrazným úvodzovkám pri tom názve „ľavica“ si dosiaľ dával dobrý pozor na to, aby ho na nej nik ani teoreticky nemohol podsadnúť.
Na strane pravice je zasa zjavné, že celé to delenie rýchlosťou pivných kvasiniek má za následok akurát tak nadbytok generálov bez vojska.
Vlajková loď SDKÚ sa nad hladinu pozerá už len cez periskop a šance majú akurát rôzne odtiene konzervativizmu (od KDH cez Procházku a Lipšica až po Most), alebo jurodivé útvary typu OĽaNO. Plus jurodiví konzervatívni nacionalisti z SNS.
To však, videné s odstupom, nie sú alternatívy, ale väčšinou skôr doplnky k sociálno-konzervatívnemu Smeru. I keď sa možno líšia v sponzoroch, v slovníku, v pohľadoch na ekonomiku (niektorých) a v tom, že Smer môže budúcej vláde ponúknuť politickú stabilitu. So všetkým dobrým i zlým, čo to prináša.
V každom prípade je veľkým šťastím, že predsedníctva v Rade EÚ sa ujmeme až po voľbách, a nie ešte pred nimi. Hľadiac na mieru demagógie a populizmu v doterajšom predvolebnom boji (a to ešte nie je ani február!), ťažko si predstaviť, ako by sme sa v takom prípade ešte dokázali pred zrakmi pol miliardy našich európskych spoluobčanov strápňovať.
Strápnenie si dovoliť nesmieme, a to nielen v našom vlastnom mene. Nikto nedokáže predvídať, ako sa vyvinie ďalšie dejstvo utečeneckej krízy, ani to, ako sa bude vyvíjať hrozba terorizmu. Nevieme, čo sa bude diať na Ukrajine či v Sýrii, ale ani to, či sa Grécko znovu nedostane na titulné stránky európskej tlače. Netušíme, aké nálady budú vo Veľkej Británii pred referendom o členstve v EÚ.
Európska únia, ak má prežiť, bude musieť zažehnať rozkol, prekonať národné egoizmy jedných a veľmocenské atavizmy druhých a vyhnúť sa pokušeniam o dvoj- či viacrýchlostnú Európu. Vo všetkých týchto sporoch figurujeme aj my. Ak to EÚ nedokáže (ak to my nedokážeme), uškodilo by sa všetkým, ale nám v prvom rade.
Všetko predvídať nemôžeme, ale už len to, čo vieme teraz, nám bohato stačí na tvrdenie, že ak má byť naše predsedníctvo úspešné, bude musieť byť majstrovským kúskom našej diplomacie. Nebude to žiadna oficiózna píár záležitosť. V hre sú veci ďaleko presahujúce naše domáce žabomyšie vojny.