Utečenecká kríza a únia
Skutočnú kvalitu jedinca aj inštitúcie spoznáme v krízovej dobe. Európska únia obstála v starších etapách rozvoja, pomohla tlmiť staré krivdy a zbližovať ľudí, národy a štáty. Vypuknutie finančnej krízy ju však prekvapilo.
Hroziaci kolaps gréckeho hospodárstva bez toho, aby sa to výrazne dotklo našich peňaženiek, z čisto ekonomického hľadiska zatiaľ zvláda, ale celkom pri tom zabudla na deklarované demokratické princípy.
Osud európskej integrácie závisí od toho, či a ako EÚ vyrieši otázku, ktorá sa často nastoľuje na verejnosti bez toho, či ju podsúva ten alebo onen politik.
Dlhotrvajúca utečenecká vlna nepriniesla iba nové skúsenosti o rozličných migrantoch z tzv. islamského sveta, ale aj o nás samotných. Staré režimy vo východnej Európy kolabovali v roku 1989 i preto, lebo dogmaticky trvali na pôvodných predstavách. Nevedeli sa pružne a pragmaticky prispôsobiť novým poznatkom a pohybom.
Aj v súťaživom prostredí sa ťažko zbavujeme starých návykov a právd. Odlišný pohľad ako deklarovaní demokrati nepotláčame, ale považujeme ho za čosi zlé, ba niekedy za antisystémové. Existujúci model liberálnej demokracie sa stal tabu a jeho kritikov označujú za nepriateľov demokracie ako takej.
Nevieme pritom vysvetliť, prečo o voľby do Európskeho parlamentu nielen na Slovensku klesá záujem a prečo v mnohých štátoch rastie vplyv neštandardných strán, ktoré nie sú založené na hodnotovej orientácii, ale na pochybnej osobnosti, peniazoch a šikovnom marketingu.
Jedinec aj ľudstvo sa rozvíja vďaka kultúrnej výmene. V globalizovanom svete sa nedá izolovať. Mnohé samozrejmosti, s ktorými sa stretávame od skorého rána, ako sú posteľná bielizeň, keramické kachličky v kúpeľni, zrkadlo, pyžamo, káva, cukor a iné každodennosti – to všetko sme prevzali od sveta, odkiaľ sa teraz hrnú utečenci. Kultúrny pluralizmus pomáha pestrému svetu a robí nás kultúrne bohatšími. Ide o to, aké pravidlá nastavíme.
Vhodné princípy a pravidlá nenastolíme bez poznania. Posledné mesiace ukázali, ako povrchne poznáme krajiny, odkiaľ prúdia migranti, tých, ktorí v Európe dve či tri generácie už žijú, ale aj nás samotných. Problém nespočíva v tom, že Európania majú odlišné názory na tento pohyb, ale v tom, ako prebieha diskusia a ako sa polarizujú postoje medzi regiónmi, národmi a susedmi.
Integračný proces neznamená jednotu či nebodaj uniformitu, ale otvorenosť, dialóg, vzájomné počúvanie a nie ostrakizujúce nálepkovanie. Preto Európa, nech si navráva, čo chce, nie je integrovaná a o to ťažšie bude integrovať iných. Silvestrovské udalosti v Kolíne nad Rýnom a v ďalších mestách Európy vedú k pomalému prehodnocovaniu doterajšej politiky.
Od prisťahovalcov nik rozumný nežiada, aby zabudli na domov a prestali byť sami sebou. Nemožno však zatvárať oči, keď zlyhávajú jedinci alebo koordinované skupiny, keď sa nedodržiava právo a základné tunajšie zvyky spolunažívania.
Tzv. politická korektnosť, t. j. zamlčovanie nepríjemných faktov (napr. o kriminalite), vedie napokon k opaku, čo jej iniciátori chcú. Ľudia všade, keď sú odrezaní od informácií, správy o hrozitánskych činoch zovšeobecňujú. S obranou pred násilím sa vracia do Európy nacionalizmus.
Na starom kontinente sa v minulosti usadilo mnoho imigrantov, ktorí sú opakom kolínskeho imána. Rešpektujú naše zvyky, obohacujú náš kultúrny svet, stali sa platnými občanmi štátov i celej únie a neraz sú vysokí odborníci.
Nie je ich chyba, že o nich málo vieme a že sa s nimi málo radíme, ako sa dostať z neľahkej situácie. Na rozdiel od nás poznajú prostredie a mentalitu ľudí svojej prvej vlasti. A ich životopis svedčí o tom, že poznajú aj nás.
Osud európskej integrácie závisí od toho, či a ako EÚ vyrieši otázku, ktorá sa často nastoľuje na verejnosti bez toho, či ju podsúva ten či onen politik.