Pôjde o stabilitu?
Po prvom kole televíznych predvolebných ohováračiek i nahováračiek človek nie je, pokiaľ ide o tvorbu budúcej vládnej koalície, oveľa múdrejší. Ak sa aj čo-to naznačilo, tak iba veľmi, veľmi opatrne.
Veď v najbližších dňoch sa očakávajú posledné uverejniteľné výsledky prieskumov verejnej mienky, lebo potom na ne nastúpi dvojtýždňové embargo.
O počte mandátov pre jednotlivé strany rozhodnú 5. marca voliči. Jedna vec je však už takmer istá: nezopakuje sa šanca pre jednofarebnú vládu. A zrejme ani pre široký pravicový zlepenec pod heslom Všetci proti jednému. Poniektorí sa síce ešte tvária neústupčivo, ale slovenský politický svet je už kdesi inde ako v júni 2010.
Ťažko si predstaviť vládnu spoluprácu Mostu-Híd s SMK či dokonca s SNS. Aj keď už nie je taká krikľúnska ako za Jána Slotu. Ak si ktosi myslí, že na Igora Matoviča je alergický iba Robert Fico, tak sa rozhodne mýli.
Navyše, akú záruku stability môže ponúknuť strana-nestrana Obyčajní ľudia? Nijakú. Zaužívané KDH či Most-Híd už majú s Richardom Sulíkom a jeho SaS svoje skúsenosti, so Sieťou Radoslava Procházku však žiadne.
Ak seriózni politici naozaj chcú, aby Slovensko dostalo stabilnú vládu, pokiaľ sa dá na štyri roky, tak sotva môžu obísť Smer. Iste sú na tom lepšie tí, čo do poslednej chvíle nevystreľujú zo seba osobné animozity, ale sú skôr majstrami kompromisu. Napokon mnoho vlád v Európe je postavených na rozumných kompromisoch a zväčša im to funguje.