Citlivé miesta
Školské organizácie v stredu prijali spoločnú deklaráciu. To, že v nej jasne formulovali svoje požiadavky a podpis pod ňu pripojili prakticky všetky zainteresované zložky, jej dodáva legitimitu, ktorá chýbala práve predchádzajúcemu štrajku Iniciatívy slovenských učiteľov.
To, čo malo prísť úplne na začiatku, prišlo až na konci. Neskoro. A preto ju teraz mohol pokojne odmietnuť premiér i minister školstva.
Úspech akejkoľvek iniciatívy závisí od veľkosti jej podpory a schopnosti zatlačiť na „citlivé“ miesta politikov. To sa v prípade protestujúcich učiteľov nestalo. A keďže neboli krytí odbormi, ani si nemohli dovoliť dlhšie štrajkovať, a tak sa ani nemohol dostaviť požadovaný výsledok.
Učitelia akoby sa nepoučili. Oproti masovému protestu z jesene roku 2012 sa do štrajku zapojil iba zlomok a chýbala mu spoločná platforma zastrešená odbormi. Lenže ani účasť odborov na štrajku sama osebe nie je garanciou úspechu. Odborárski lídri by museli byť oveľa tvrdší vyjednávači ako Ondek a spol., lebo ročné zvýšenie o 5, resp. 4¤percentá od roku 2012 je len kozmetickou zmenou.
Napriek všeobecným deklaráciám školstvo nebolo doteraz prioritou žiadnej vlády. Ani tej Ficovej, hoci v programovom vyhlásení deklarovala, že „bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možností štátneho rozpočtu“.
Slovenskej ekonomike sa v poslednom období darilo. Prečo sa to adekvátne neodrazilo napríklad v odmeňovaní učiteľov? Lebo politici vedeli, že zástupcovia učiteľskej obce nie sú schopní zatlačiť na „citlivé“ miesta.