Tesné, netesné
Pri prvom pohľade na prieskumy politických preferencií dva týždne pred voľbami by sa človeku mohlo zdať, že leitmotívom bude veta: „Bude to tesné.“ Čaro alebo prekliatie (ako to kto chce vidieť) našej scény je však v tom, že my nemáme dve strany zastrešujúce rôzne prúdy v rámci pravo-ľavého spektra. Čo tu teda vlastne bude tesné a pre koho?
Ak by sme chceli voľby vidieť optikou „Smer proti všetkým ostatným“ – a mnohí ich práve takto chcú vidieť – potom prieskumy napovedajú, že časy tesných rozdielov vo výsledkoch sú už dávno preč. Popularita Smeru od začiatku tohto roka klesá, čo je trend, ktorý potvrdzujú prieskumy všetkých agentúr bez rozdielu.
Netreba, samozrejme, zabúdať na opakujúci sa paradox, v rámci ktorého Smer pred voľbami, čiže vtedy, keď to účastníkov ankiet „nič nestojí“, vykazuje nižšiu popularitu oproti výsledku, ktorý napokon dosiahne vo voľbách, čiže vtedy, keď sa účastníci ankiet musia zmeniť na aktívnych voličov. No aj pri uznaní tohto ťažko predvídateľného efektu sa dá povedať, že ďalšie štyri roky vlády jednej strany sa nezopakujú.
Koalícia, ktorá stojí na väčšine dvoch hlasov, stále balansuje na pokraji krachu.
Môže za tým byť doterajšia kampaň Smeru, ktorý príliš upozadil svoje tradičné sociálne témy (podporené balíčkami) v prospech témy utečencov – ktorej nevyhnutne musel dôjsť dych. Neúspešné štrajky a protesty učiteľov a sestier v januári a vo februári možno nemali iný dosah, ale stačilo, aby zvýraznili, že téma utečencov je virtuálna, kým školstvo a zdravotníctvo sú témy reálne. Tak či onak je zrejmé, že Smer nebude vládnuť, ak sa mu nepodarí postaviť nejakú koalíciu. Čo je tu „tesné“?
No iste, prieskumy ukazujú, že tesná by bola parlamentná väčšina, ktorú by mal Smer v koalícii so SNS. Pravdou je, že tá väčšina (aspoň podľa posledných prieskumov) je taká tesná, že je až na samotnej hranici upotrebiteľnosti. Koalícia, ktorá stojí na väčšine dvoch hlasov, stále balansuje na pokraji krachu. Jej poslanci sú pod obrovským tlakom vlastných strán, aby sa neopovážili vybočiť, a zároveň pod tlakom všetkých ostatných, aby práveže vybočili.
Inverziou možnosti tesnej väčšiny Smer – SNS je vidina tesnej väčšiny spomínaných „všetkých ostatných“. Práve o nej hovoria pravicoví politici ako o reálnej možnosti. Problém je v tom, že nikto nevie, kto presne sú tí „všetci ostatní“ – a že to nevedia ani oni sami.
Koho zasa potiahne do parlamentu Igor Matovič, ktorý sám je pre mnohých neprijateľný? Biele vrany, pestrofarebných ezoterikov alebo Lipšicovu Novu, ktorá má svoju vlastnú agendu? A koľko kandidátov náboženskej Aliancie za rodinu sa do Národnej rady zvezie na chrbte Jána Figeľa ako kedysi Matovič na chrbte Richarda Sulíka iba preto, aby sa začali venovať svojmu hlavnému cieľu, ktorým je vlastná strana?
Áno, ak sa veci dostatočne zjednodušia, dá sa hovoriť o rozličných „tesných“ možnostiach. Pri bližšom pohľade je však pravdivejšie hovoriť o rozdrobenej a málo čitateľnej scéne. Taká scéna nás ešte môže prekvapiť možnosťami, ktoré z prieskumov popularity politických značiek žiaden analytik nevyčíta.