Voľby ako rituál
V Európe sa najmenej od Veľkej francúzskej revolúcie silne zakorenila viera, že s vývojom prichádza viac rozumu a že žijeme stále lepšie a lepšie. Samozrejme, neprestajne napredujeme vo vede, v technickom rozvoji, hromadení poznatkov a skúseností aj o ľuďoch, ale samotná spoločnosť nezaznamenáva také jednoznačné trendy.
Pripomína skôr ľudský organizmus, ktorý sa raz teší zdraviu, inokedy viac chorľavie. Na momentálnom stave sa podpisuje naša ostražitosť a neraz aj ľahostajnosť. Čakajú nás siedme celoštátne parlamentné voľby v samostatnej Slovenskej republike.
Politika je vec pragmatická. Na druhej strane nemožno zakrývať oči nad tým, ako sa z nej zo dňa na deň vyparujú veľké myšlienky i osobnosti.
To, že si slobodne nie zvolíme, ale skôr vyberieme z ponúknutých strán, hnutí a zoskupení, predstavuje zásadnú výhodu oproti veľkej časti zeme. Na druhej strane, dnes už málokto verí pekným, žiaľ, utopickým, myšlienkam o tom, že reálne existujúca demokratická súťaž sa stáva predovšetkým súťažou alternatív videnia sveta, strategických zámerov a nebodaj aj gigantov politického myslenia.
Iste, politika je vec pragmatická. Jej aktéri musia riešiť každodenné, často rutinné záležitosti a aj to by malo zodpovedného voliča zaujímať. Na druhej strane nemožno zatvárať oči nad tým, ako sa z nej zo dňa na deň vyparujú veľké myšlienky i osobnosti, ktoré kedysi vedeli rozhýbať celú, stereotypmi zaťaženú spoločnosť.
Slovensko nežije izolovane. Našu vlasť zasiahli podobné tendencie ako vo východnej aj v západnej Európe. V mnohom pozitívne a inšpirujúce konkurenčné prostredie núti politické strany k účelovosti, postupnému prechodu od priority obsahu k priorite formy. Pragmatických lídrov, ktorí nechcú prehrať, zaujíma viac imidž a reklama ako politická filozofia, rýchle, dočasne pozitívne efekty preferujú nad strategickou prosperitou.
Pôvodné hodnotové ľavo-pravé spektrum pretrváva, ale zmenšujú sa rozdiely medzi jeho aktérmi. Programy súperiacich síl sa stále približujú, ba niekedy sa obsahovo podobajú ako vajce k vajcu. Bežný občan stráca orientáciu. Strany sa menia na úspešné a neúspešné firmy.
Voliči, tí spokojnejší, i tí, ktorých zasahuje často frustrácia, si najmä v novom miléniu vyberajú medzi tradičnými, často ošúchanými subjektmi, ktoré strácajú dôveru, ale sú čitateľné a predvídateľné, a novými neštandardnými, hodnotovo vlažnými volebnými zoskupeniami bez histórie, členskej základne a so známejšími pôsobnosťami, ktoré u opakovane sklamaných vyvolávajú nádej, ale súčasne neistotu.
Na nežiaducom trende sa podpísal aj samotný občan. Príliš sa uspokojil s posúvaným názorom, že k demokracii stačí pravidelný volebný cyklus. Táto procedúra prestavuje iba „nádobu“. Od nás potom závisí, čo do nej nalejeme. Pokiaľ nie je spojená s poznaním, aktivitou širších vrstiev, zodpovednosťou a kompetentnosťou, ide iba o demokratický rituál, ale ešte nie o reálnu demokraciu.
Obsah súčasných predvolebných diskusií by bol vecnejší, keby sa sám občan zapájal do politického procesu aj v pokojnejšom mimovolebnom období, tlačil tak na konkurenčné strany, aby si všímali viac reálne problémy ako samotnú politickú a mediálnu sféru. V skutočnej demokracii reprezentanti moci nie sú o nič horší ako väčšina ostatných občanov.
Po každých voľbách nasleduje každodenná práca. Zručnosť zaujať vo volebnej reklame ľudí, ktorí sa prikláňajú k pokračovaniu nastoleného smeru alebo očakávajú zmenu, sa nemusí zhodovať so schopnosťou zobrať do vlastných rúk volant a riadiť štát. Úspešný stranícky politik nemusí byť dobrý štátnik a naopak.
Kocky sú hodené. V prvú marcovú sobotu sa bude rozhodovať aj o tom, z koľkých subjektov sa vytvorí nová vláda a aká bude šanca, že ôsme voľby neprídu skôr ako o ďalšie štyri roky.