Irelevantný kompromis
Na minulom summite získal britský premiér od ostatných krajín únie ústupky, ktoré vraj požadoval. O pár mesiacov tak môže Británia rozhodovať o pokračovaní svojho členstva v EÚ. Hlasovanie a jeho výsledok budú mať s minulotýždňovou dohodou málo spoločné.
Dohoda, ktorú za cenu veľkých ústupkov Cameron vyžmýkal od svojich európskych kolegov minulý týždeň, mu možno dala aspoň akú-takú možnosť postaviť sa pred vlastnú stranu a voličov a žiadať od nich, aby v júnovom referende hlasovali áno. Inak však má s osudovým rozhodovaním britských voličov málo spoločné.
Prvým dôvodom je, že nepresvedčí euroskeptickú skupinu v Konzervatívnej strane. Ukazuje sa, že toryovskí voliči budú môcť nájsť dostatok výrazných osobností aj v tábore žiadajúcom vystúpenie z EÚ – napríklad Borisa Johnsona, londýnskeho starostu, niekedy označovaného za Cameronovho nástupcu, ktorý sa za vystúpenie vyslovil deň po tom, čo sa britský premiér „víťazne“ vrátil z Bruselu.
Nepresvedčí ani váhajúcich labouristov. Jeremy Corbyn nastúpil na čelo strany s programom sociálnej spravodlivosti a férovejšieho ekonomického systému. Cameronov kompromis tlačí úniu skôr opačným smerom.
„Špeciálny status“ Británie vo vzťahu k eurozóne (mimo eura, ale s vplyvom na rozhodovanie) má najmä chrániť záujmy finančného sektora v City. A rozpor medzi cezhraničnou pracovnou migráciou a národnými sociálnymi systémami rieši na úkor sociálnych práv časti občanov EÚ.
Labouristi sa už vyslovili, že sa v kampani postavia na stranu zotrvania v únii. No za týchto podmienok od nich možno ťažko čakať nadšenie. Najmä ak si chcú zachovať politický kurz nastolený Corbynovým vedením.
Tretím dôvodom je, že medzi minulovíkendovým kompromisom a referendom uplynú štyri mesiace. A to je v dnešnej situácii strašne veľa. Európu môžu opäť naplno zachvátiť dve staro-nové krízy, čo podstatne zvýši pravdepodobnosť negatívneho výsledku.
Prvou je samozrejme migračná kríza. EÚ sa v najbližších mesiacoch nepodarí zastaviť prúd ľudí utekajúcich pred vojnou a biedou cez Stredozemné more. Žiadne ploty, dohody s Tureckom či manévre NATO totiž nič neurobia s príčinami ich zúfalstva. A keďže sa európske štáty nebudú schopné dohodnúť na spoločnom postupe, nastúpia individuálne „riešenia“.
Bezhraničný režim sa stane čoskoro minulosťou a Grécko sa premení na jeden veľký zberný utečenecký tábor. Po presmerovaní migračných tokov budú podobnému problému čeliť Taliansko, Španielsko a Malta.
Od začiatku roka sa objavujú signály, že môžeme očakávať aj návrat krízy v eurozóne. Nejde len o krehké Grécko, ktorému migračná kríza zhoršuje už aj tak zlé šance na naštartovanie ekonomiky (a plnenie kontraproduktívnych požiadaviek veriteľov). Začínajú sa prejavovať problémy talianskych, španielskych a portugalských bánk.
V spojení s politickou nestabilitou (v Španielsku a Portugalsku) a meškaním vo vytváraní funkčnej bankovej únie to vytvára výbušnú zmes. Podčiarknuté a spočítané: v júni môžu mať britskí voliči dosť dôvodov prísť k záveru, že Cameronom ťažko vybojovaný kompromis je vlastne irelevantný.