Načo experimenty?
Či už si povieme, že hospodársky rast Slovenska je do značnej miery podporený celkovou kondíciou eurozóny a najmä Nemecka, alebo nie, faktom zostáva, že naša ekonomika je vo veľmi dobrom stave. Niekoho možno nepustí ideológia, lenže ani štatistiky by v tomto prípade nemali nikoho len tak púšťať.
Samozrejme, stále platí, že u nás zostávajú celé rezorty, ktoré zásadnú zmenu potrebujú ako soľ, či možno skôr ako kyslíkový prístroj. Ide však o to, v akom rámci by sa tá zmena mala pohybovať.
Nezamestnanosť u nás klesá a výhľad dosiahnutia jej jednocifernej miery je čoraz reálnejší. Zákonník práce, ktorý mierne posilnil postavenie zamestnancov, sa pritom nezdal nijakou prekážkou, nieto ešte generátorom ďalšej nezamestnanosti. Práve tak zvyšovanie minimálnej mzdy. Naozaj potrebujeme práve teraz návrat „flexibilných“ pracovných úväzkov? Všetci politici naľavo i napravo radi rozprávajú rozprávky o potrebe priemyslu s vyššou pridanou hodnotou. Fajn. Čo má ale práve takýto priemysel spoločné s minimálnou mzdou či nádenníckymi úväzkami pre nekvalifikovaných robotníkov?
Ak sa z priemeru v niečom vymykáme, potom je to naša smutná, dlhá a nadpriemerná tradícia zlodejstva a podvodov.
Stále ešte mnoho ľudí u nás nemôže nájsť prácu a existujú celé regióny, ktoré sú akoby odtrhnuté od zvyšku Slovenska, kým na druhej strane prichádzajúce firmy majú objektívne problémy nájsť zodpovedajúci počet pracovníkov. Zdá sa, že vyššia mobilita pracovnej sily si toho vyžaduje oveľa viac než vlaky zadarmo. Počnúc bytovou výstavbou, končiac sociálnou infraštruktúrou. Vymyká sa však adresovanie takýchto potrieb možnostiam úplne bežnej centristickej politiky v prostredí Európy a Európskej únie? Ani náhodou. Pracovné práva, minimálna mzda ani sociálna infraštruktúra v žiadnom prípade nie sú priority, ktoré by sa z európskeho politického priemeru v niečom vymykali.
Ak sa z priemeru v niečom vymykáme, potom je to naša smutná, dlhá a nadpriemerná tradícia zlodejstva a podvodov. Roky rokúce sa u nás kradne a podvádza pri privatizácii aj pri štátnych zákazkách, pri eurofondoch aj pri odvádzaní domácich daní. To sa však nerieši a nevyrieši rovnou daňou ani novou vlnou privatizácie a škrtania verejných výdavkov. Nech už bude hospodárstvo v rámci novej vlády ovplyvňovať ktokoľvek, Slovensko je v ekonomickej kondícii, v ktorej nemá dôvod opúšťať hranice bežných európskych politík.
Ani riešenia zanedbávaných, a preto aj úpadkových rezortov, akým je v prvom rade naše zdravotníctvo, by tento rámec opúšťať nemali. Práve naopak. Po dobách experimentov, ktoré na jednej strane rozbili štruktúru zdravotníctva bez toho, aby ju nahradili niečím životaschopným, na druhej strane do priestoru vpustili nových zlodejov, legálnych či čisto kriminálnych, jediným politickým riešením zdravotníctva je konečne sa vrátiť k normálu. V našej praxi to znamená do centra.