Rodinné šťastie
Vstávam o štvrtej, čítam si z Brocha, nepíšem, šmírujem na sociálnej sieti a potom čítam všetky noviny. Nedávno som cestovala vlakom. Dali sme preč koberce, umyla som okná na terasu a všetky kúty v izbách.
Kvitnú mi ruže z Heidelbergu, vari aj z Edenu, začínajú ruže maliarov, cisterciánov a staré anglické odrody – majú puky naliate až to bolí tetu záhradníčku. Kvitne aj biela ťahavá a je taká obrovská, akú som ešte nevidela, a iná biela je zelenkavá a červené majú aspoň štyri odtiene.
Každý deň nové a nové ružové puky. Také sú dni, akoby som pred sebou kotúľala vajíčko. Zhováram sa na dvore so svokrou. Tvrdí, takéto bolo vtedy ticho, a takto vtedy pršalo, a že padali snehové vločky ako vajíčka, stáli so susedou na dvore a čudovali sa.
Pred mesiacom susedka zomrela, za oknom spia jej tri mačky a moja svokra im ráno čo ráno púšťa rádio. Potom sa rozzvonia modranské zvony a zvonia anjelpána. Hýbe sa tráva, medujú klinčeky svätodušky aj modré iskričky, kosatce, pivonky, vonia mi mäta medzi prstami.
Na našom zaľudnenom dvore decká, suseda Lucia má nové žlté nohavice a sused ma chce učiť tancovať, keď čuje maďarský čardáš z rozhlasu. Lucia ma varuje, vraj by som si pri ňom nohy zlámala. Potom z kuchyne vyjde jeho žena s nádherným menom Angela, ukáže mi svoje háčkovanie, má pekné bavlnky.
Všetci sme na dvore, dobehne aj pes, smejeme sa, opäť zvonia zvony a o chvíľu sú kvetmi obsypané chodníky. Kvitne lipa v cintorínskej aleji. Božie telo priletelo, bude leto, už prikuruje, vravia tetky Fauna s Flórou, ktoré deťom deň čo deň predstavujem a ohováram v knižnici.
„Čúrat mi na kamaši se nevyplácí,“ hovorí možno bez slov ľuďom deň čo deň Boh, no nik ho nepočúva, lebo sa nám zdá, že tu nie je. Ale na stole je podvečer a misa našich jahôd a keby niečo, aj keby dve, niečá, vtáky jedia naše nezrelé čerešne.
Jablonka je tento rok obsypaná, pavúky v konároch sušia motýlie krídla mušky, ja si uviažem motúz a vystriem nedeľné obrusy, vyšívané, kockované. Aké sú naše zvony hlasné a vtáky šťastné aj v zeline.
Susedy sa po modransky cez plot vyprávajú, moja malá v altánku „varí“ z vody a lízaniek cukríkovú čavajdu. Stríkat sa budú vešky a naša trnavská malina cíní susedovej čerešenke. Keby jej nebolo, mohla byt tá čerešenka krásna jako malina!
Svokra mi vraví, ako sa susede predtým, ako zomrela, chytilo rodinné šťastie v kvetináči, také ho má ako papučku! „To sa vraj neujme hocikomu, neveríš?“ Akože by som neverila, keď ide o šťastie, beriem aj v kvetináči, spod brány, z okna, spopod mosta, to, ktoré roznášajú lastovičky a juričky…
Kdesi v diaľke sa večer blýska, no nehrmí, a okrem bleskov vidno na oblohe hviezdy. Rozprší sa až nad ránom. Boženečenenky, aké pekné prše do jahôd. Vykúkajú z nich trskotavé drozdy, kuká kukučka a ospanlivo spieva slávik, po múre sa prechádza bažant a naťahuje krčisko.
Zelenkavo si nažívam ako svokrine brčkavé rodinné šťastie pri odkvape v kvetináči a radšej si to neškrabem, lebo „čúrat na kamaši se nevyplácí“.