Nikto nemá plán B
Neformálny summit európskej dvadsaťsedmičky po brexite je v skutočnosti prvým summitom o budúcnosti únie. Nech už londýnska vláda vyvolá do platnosti článok 50 Lisabonskej zmluvy kedykoľvek, britské členstvo sa prakticky stalo minulosťou už minulý štvrtok. A zovšadiaľ sa ozýva, že Európska únia sa musí zmeniť.
David Cameron inicioval referendum, ktoré malo pomôcť upevniť jeho pozíciu v Konzervatívnej strane, stal sa však opak. Väčšia časť britskej verejnosti jednoducho neuverila úprimnosti jeho proeurópskeho postoja (po tom, čo s Bruselom a s členskými štátmi vyjednal pre Britániu ďalšie výnimky zo spoločných pravidiel).
Bude síce dôležité sledovať, či vývoj nedospeje k rozpadu Británie. Ale ani to nič nezmení na tom, že EÚ sa bude musieť zaoberať najmä sama sebou.
A neuverila ani vlažnej kampani, ktorú viedol líder labouristov Jeremy Corbyn. V spojení so lživou, no o to hlasnejšou kampaňou britského bulváru a niektorých zástancov brexitu sa dlhodobá rezervovanosť mnohých Britov k únii zmenila na jej otvorené odmietnutie. Výsledkom je nevyhnutný Cameronov pád a odchod Británie z klubu.
Na tom sa v dohľadnom čase nič nezmení. Akokoľvek sa budú rokovania o podmienkach vystúpenia a o ďalšej spolupráci únie s Britániou naťahovať, Londýn je už jednou nohou vykročený z dvier a do otázok budúcnosti únie už veľmi nebude môcť hovoriť. Bude síce dôležité sledovať, či vývoj nakoniec nedospeje k rozpadu samotnej Británie, ani to však nič nezmení na tom, že únia sa bude musieť začať zaoberať predovšetkým sama sebou.
Z jednej strany sa ozýva, že EÚ bude odchodom Veľkej Británie fakticky donútená pokračovať v prehlbovaní politickej integrácie, vari až po úroveň budúcej európskej federácie. Odchodom Spojeného kráľovstva podľa mnohých dokonca mizne najväčšia doterajšia prekážka tesnejšej politickej spolupráce a zjednocovania kontinentu. Možno.
Otázka len je, nakoľko je takáto vízia reálna v čase, keď brexit posilnil euroskeptikov, antieurópanov, a národné vlády, hoci aj vo všeobecnosti proeurópske, si budú o to viac hľadieť strážiť nálady verejnosti v domovských krajinách.
Na vrchole opačnej vlny sa vezú tí, čo tvrdia, že správnou reakciou na brexit má byť rozvoľnenie únie a jej okresanie na klub krajín so spoločným trhom. Všetko ostatné je v ich očiach len neprípustným zasahovaním „nikým nevolených bruselských byrokratov“ do života obyvateľov EÚ.
Nehovoriac potom už o takých, čo dnes u nás bľabocú o „žalári národov“ (žalár, z ktorého sa dá odísť demokratickým hlasovaním?!) alebo vykrikujú podobné heslá v ostatných členských krajinách. Ich cieľom je rozbiť úniu. Nič menej, nič viac.
Môžeme sa uškŕňať nad tým, ako sa teraz ukazuje, že stúpenci brexitu, vrátane tých najhlasnejších, vlastne nemali pripravený žiaden plán pre prípad, že zvíťazia. Dnes buď naťahujú čas, alebo zahmlievajú svoje predošlé sľuby a heslá. Prípadne obidvoje. Mala však pripravený svoj plán B aspoň Európa? Taký plán dnes neleží v zásuvke pracovného stola žiadneho z relevantných politikov únie. Respektíve, určite nie taký, ktorý by za rovnako výhodný považovali všetky členské štáty. A to je problém.