Prečo Danko?
Kto sa chce čudovať, že najsympatickejším politikom sa podľa prieskumov stáva predseda SNS Andrej Danko? V čase, keď slovenskej politickej diskusii do pochybnej dokonalosti chýba asi už naozaj len hromadná bitka ctihodných zástupcov ľudu v rokovacej sále Národnej rady, je veľmi ľahko pochopiteľné, že mnohí ľudia dávajú radšej prednosť šedi zahalenej do oblaku neveľmi logických, zato však upokojujúco znejúcich fráz.
Podobný imidž kedysi vyniesol až na samotný vrchol Ivana Gašparoviča, len čo sa odpútal od Vladimíra Mečiara. Ani tá najmilosrdnejšia pamäť síce nemohla vyhladiť jeho osobné zlyhania z čias, keď z poverenia HZDS predsedal nášmu parlamentu, človek však nemohol neoceniť aspoň to, že nenadával svojím oponentom do hajzlov a mafiánov.
Dzurinda si vyberal správne prostriedky v správnom čase.To, čo predvádza dnešná opozícia, je jedna teatrálna hlúposť za druhou.
Tí, čo sa v niektorých médiách a na sociálnych sieťach vysmievajú zo slovných konvolútov Andreja Danka, akosi nie a nie pochopiť, že jeho popularita je v prvom rade dielom opozičného dvojzáprahu OľaNO a SaS.
Pre mnohých voličov je momentálne práve on vítaným únikom z vojny, ktorú Igor Matovič a ďalší rozpútali proti Smeru. Odmietajú rozvášnenú opozíciu, na druhej strane sú opatrní voči Robertovi Ficovi a jeho ľuďom (mentálna nedostatočnosť opozície sama osebe Roberta Kaliňáka neočisťuje).
A tak je pre nich voľbou Danko. Alebo Béla Bugár, ktorý sa na to, ako ho po sformovaní vládnej koalície začali okydávať tí, čo sa s ním len týždeň predtým chystali spoluvládnuť, drží v prieskumoch veľmi dobre. S trochou licencie to možno celé pripodobniť tomu, ako keď kedysi z bitky dvoch najpolarizujúcejších postáv na scéne, Mikuláša Dzurindu a Mečiara, ťažil Gašparovič.
Samozrejme, rozdiely tu sú, a nie malé. Dzurinda si v časoch, keď sa z postu tieňového ministra dopravy za KDH prebojúval cez „hovorcu“ SDK až na post premiéra a šéfa SDKÚ, vyberal správne prostriedky v správnom čase. Bol čas organizovať zhromaždenia a čas vyhrávať voľby.
Ešte aj toho Lexu, o ktorom si nikto ilúzie nerobil, „naháňali“ normálnou inštitucionálnou cestou. A keď obvinenia na súdoch stroskotávali jedno po druhom, nestalo sa nič, hoci o slovenskej justícii si tiež nikto ilúzie nerobil.
To, čo predvádza dnešná opozícia, je jedna teatrálna hlúposť za druhou. Pri Richardovi Sulíkovi stačí na potvrdenie názoru, že do vlády jednoducho nepatrí, sledovať jeho výstupy v nemeckých televíziách, kam chodí hrať hlupáka z Východu.
Pri Matovičovi na to isté stačí zhliadnuť takmer ktorékoľvek jeho vystúpenie v parlamente. Navyše obaja, vedno s inými, zúfalo preceňujú svoju schopnosť hrať tribúnov ľudu, keď sa z ich straníckych večierkov pred Bonaparte pomaly vytráca obecenstvo, na čo oni reagujú vôľou zvolávať ich opakovane týždeň čo týždeň po celé leto…
Zlé je, že celé toto teatro sa môže skončiť tragicky. Ostentatívne ignorovanie pravidiel hry (ktoré je neospravedlniteľné, aj keby malo byť naozaj len odpoveďou na prešľapy protistrany) a povzbudzovanie živelnej, proti všetkému namierenej zloby, sa môže skončiť katastrofou. Takou, že si potom budeme hovoriť: zlatý Danko a jeho prejavy.