Nová stránka
Zatiaľ čo Európa má zažívacie problémy pri trávení najnovšej politiky Recepa Erdogana, adept na novodobého tureckého sultána zamieril do Ruska, aby tam začal písať „novú stránku“ vzájomných vzťahov. Iste, normálne vzťahy Ankary a Moskvy sú určite žiaduce. Pôjde len o to, aké sprievodné efekty na seba momentálne nabalia.
Vladimir Putin bol prvý, kto Erdoganovi po zmarenom pokuse o puč osobne zavolal, a bude patriť k posledným, kto by mu vyčítal rozpútané represálie. Lídri krajín, kde demokraciu pomaly pripomína len mechanické opakovanie volieb, sú skrátka akosi odsúdení porozumieť si v názore, že pre obranu moci je možné podniknúť čokoľvek. Už takéto porozumenie sa blíži latentnému spojenectvu aj bez ohľadu na panujúce nezhody.
Obaja majú na napísanie „novej stránky“, samozrejme, aj pragmatické dôvody. Od minuloročného novembra, keď Turci zostrelili ruské bojové lietadlo, poklesli turecké exporty do Ruska o vyše 60 percent. Len doslova v posledných dňoch sa začali, zatiaľ iba váhavo, do Turecka vracať aj ruskí turisti, ktorí boli po iné roky zárukou nezanedbateľnej časti príjmov tamojších letovísk.
Prerušená bola práca na projekte čiernomorského plynovodu Turkstream a ruský Rosatom po incidente pozastavil výstavbu jadrovej elektrárne v tureckom Akkuyu. A to sú, možno na rozdiel od tureckého ovocia či ruských turistov, rozhodne obojstranne lukratívne projekty. Erdogan s Putinom však zároveň môžu jeden druhého využiť aj pre ďalšie svoje vlastné ciele.
Turecký prezident nie je Vladimír Mečiar, ktorého okrídlené „ak nás nevezmú na Západe, obrátime sa na Východ“ mohlo vydesiť viac-menej akurát tak obyvateľov päťmiliónového Slovenska. Erdogan má čím Západ vydierať, aj to s chuťou robí. Európskej únii sa tak vracia i s úrokmi hlúpy pakt s Ankarou o utečencoch, prítomnosť jadrového arzenálu v Turecku zasa nemôže byť ignorovaná Severoatlantickou alianciou. Na druhej strane, pre Putina by sa vhodne zaranžovaná „nová stránka“ vzťahov s Tureckom mohla nepochybne stať vítaným nástrojom pre ďalšie podrývanie euroatlantických štruktúr, s ktorými má svoje vlastné účty.
Rozdiely však zostávajú hlboké v strategických otázkach. Kým Putin sa v Sýrii snaží udržať pri moci svojho spojenca Bašára Asada, Erdogan podporuje jeho protivníkov. Zároveň využíva konflikt na svoje ťaženie proti Kurdom, pričom práve Moskvu obviňuje z ich podpory. Zjednodušene, Erdogan v snahe rozdávať na Blízkom východe karty neváha podporovať aj islamizmus, ktorý celý región „najprv“ zdevastuje. Moskva v mene upevnenia svojich pozícií aspoň tam, kde môže, stavia skôr na diktatúrach, ktoré sa tvária sekulárne (tieň Kaukazu je stále dlhý).
Na jednej strane je normalizácia vzťahov medzi Ankarou a Moskvou ako taká všeobecne žiaduca, na druhej strane nejaké ich hlbšie dlhodobé spojenectvo momentálne najskôr nehrozí. Čo však neznamená, že sa nemôžu snažiť jeden druhého využiť aspoň pri zhoršovaní zažívacích problémov Európy.