Nepríjemný evergreen
Evergreen je pieseň, ktorá nestarne. Kedykoľvek ju začujete, a môže to byť pokojne už po stoprvý raz, potešíte sa, vyvolá vo vás rovnaký príjemný ohlas, ako po prvý raz. Slovenské školstvo je tiež večne zeleným nestarnúcim evergreenom.
Len s tým potešením je to slabšie. Keď o slovenskom školstve začujete po stoprvý raz, naježíte sa rovnako ako na začiatku.
Naježíte sa, keď ste pedagóg, ktorý počúva o tom, ako ide ministerstvo „vytvoriť predpoklady na zvýšenie atraktívnosti učiteľského povolania cez finančné ocenenie“, a sami dobre viete, ako to s tými predpokladmi vyzerá v praxi.
O význame školstva sa krásne hovorí, napriek tomu sa pri rozdeľovaní peňazí dostáva na chvost.
Naježíte sa, aj keď ste ministerský úradník či stranícky fanúšik ministra: počuť o školstve v takom prípade znamená pripomenúť si „nevďačných“ školských odborárov, oficiálnych či alternatívnych, ktorým sa ministerské ponuky navyšovania platov stále mália.
Od zostavenia vlády sa toho v rezorte veľa neudialo. Lepšie povedané, okrem náhleho ukončenia krátkej kariéry ministrovho štátneho tajomníka sa nezmenilo nič. Na požiadavky vzbúrených učiteľov reagovala vláda plánom na každoročné šesťpercentné zvyšovanie platov. Okrem toho, že to nie je výška, akú požadovali učiteľské iniciatívy, nie je to ani cifra, s ktorou by boli spokojné odbory učiteľov a pracovníkov v školstve.
Keď sa tieto odbory, združujúce desaťtisíce pedagógov a zamestnancov škôl, dajú do pohybu, bude to rozhodne väčšia mela, než akú dokázali vyrobiť nezávislé iniciatívy pred marcom 2016. A predseda odborov Pavel Ondek sa netají tým, že možnosť masových protestov je otvorená.
Dá sa tomu nejako predísť? Ak pominieme možnosť vyjsť pracovníkom v školstve jednoducho v ústrety – táto možnosť bola teoreticky vylúčená už v čase zostavovania vládneho programu a prakticky je neuskutočniteľná na základe návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok – veľa iných šancí už nezostáva.
Nariekať nad profilmi niektorých aktivistov, ktorí zjavne uprednostňovali konflikt pred rozhovormi, nemá zmysel. O oprávnenosti základnej požiadavky, skokového zlepšenia finančných pomerov v školstve, totiž nikto v školstve nepochybuje.
Nepochybuje o nej v podstate ani minister Peter Plavčan. Akurát prijal osvedčenú hru slovenských vlád: o význame školstva sa krásne hovorí, napriek tomu sa pri rozdeľovaní peňazí dostáva na chvost.
Nielenže je peňazí v školstve málo, ale sú ešte často nadviazané na iné akcie: aby bolo možné pridať učiteľom, musí sa buď ubrať niekde inde (napríklad v SAV, čo je už ozaj vrchol irónie), alebo sa niekde inde musí najprv čosi predať či ušetriť.
A tak je na scéne ďalší minister s veľkými plánmi, ale mizivým potenciálom čokoľvek si v ich mene vydupať. Evergreen sa spieva zas a znova, a znova vyvoláva v poslucháčoch to isté.
Frustráciu. Ak sa má zamedziť naozaj veľkým protestom, nepostačí, keď bude na jednej strane stola za učiteľov vyjednávať niekto, kto pozná aj slovo „kompromis“. Na druhej strane stola bude musieť totiž sedieť niekto, kto zasa pozná význam slova „prijateľný kompromis“.