Jedz a pozeraj sa!
Slovenských a európskych fotožurnalistov už piaty rok spája súťaž Slovak Press Photo. Víťazom Grand Prix za tento rok sa stal fotograf, režisér a kameraman Ivan Holub. Najlepšia novinárska fotografia má názov Večera a do kategórie Každodenný život ju vraj prihlásila jeho dcéra. Holub zachytil skupinu pygmejských detí mlčky sediacich pred plnými taniermi. Deti v africkom Burundi prežívajú vďaka nutričnému programu slovenských dobrovoľníkov.
Fotografia je špeciálne médium. Napríklad môj muž dennodenne fotí tie isté objekty – vlakovú stanicu v Bratislave, ráno aj podvečer, niektoré stromy na Železnej studienke ráno aj podvečer, cestu zo Šenkvíc do Modry. Hlavnou modelkou je naša záhrada, v ktoromkoľvek čase a hodine.
Hovorí, že fotí svetlo. To sa mení, má rôzne odtiene. Napriek tomu jeho fotografie všeličo naznačujú, diskrétne podstrkujú konkrétne pocity a vnemy, nechýba im akási zvláštna neha. Nemám rada fotografovanie. Ako nefotografka urobím občas polopatistickú fotografiu à la objektív objekt, aj ten mi zavše na fotografii chýba alebo vidno iba kúsok.
Pohybujúc sa na sociálnych sieťach a medzi ľuďmi mám pocit, že fotografia trochu stratila svoju výnimočnosť. Dobrú aparatúru a techniku má takmer každý a pekná fotka je vlastne obrázok prebúdzajúci emócie. Dovolenky, deti, zvieratká, kytice, výlety do prírody, historické pamiatky, prírodné úkazy.
Plytváme obrazmi, ktorých hodnota je v skutočnosti hodnotou našich spomienok, alebo objav niečoho, čo sme ešte nevideli, nepočuli o tom. Zavše sa mi zdá, akoby sme niekam šli len preto, aby sme to mohli odfotografovať. A vy, v ktorej turistickej destinácii ste sa tento rok odfotografovali?
S novinárskou fotkou je to trochu inak. Je samostatnou informáciou, dokumentom, a dnes má obyčajne prvotriednu kvalitu. Holubova večera je ako obraz. So zvláštnym svetlom, s temnými farbami, so smutným posolstvom, tým čo evokuje (Da Vinciho Poslednú večeru), so žalostným tichom, ktoré počuť, s napätím, ktoré vidieť, s pokojom, ktorý nie je opakom spomínaného napätia, je správou o živote.
„Mám filozofiu, že niektoré veci jednoducho treba pripomínať. Keď sa pozriete na ten výjav, položíte si otázku, prečo je vo svete toľko nespravodlivosti. Sám som vojnový fotograf a skláňam sa pred výberom tejto poroty,“ povedal predseda poroty Stanley Greene.
Tá fotografia je krásna. Hovorí o dnešnom svete. Decká v Burundi, o ktorých je reč, raz za deň vraj dostávajú veľkú porciu ryže s fazuľou. „Posadali si v kuchyni a keď ju pred ne položili, žiadne z detí sa jedla ani nedotklo. Potichu čakali a jesť začali všetky naraz. V kuchyni pritom nepadlo jediné slovo a nik neodišiel, kým nemal prázdny tanier,“ hovorí o fotografii jej autor. Som stará podpichovačka, a napriek tomu, že som v detstve nemala rada vety typu jedz, v Afrike nemajú čo jesť a ty takto… vystavovala by som ju nielen vo výstavných priestoroch, ale aj v školských jedálňach, luxusných reštauráciách, bufetoch typu zaplať a zjedz, koľko vládzeš… S podtitulom Pozeraj sa, ak vládzeš! Asi by to však nebol dobrý reklamný ťah, uznávam!