Čierne pondelky
Bigotní milovníci moci nech nasledujúce riadky radšej nečítajú. Ostatní ma potešia, ak skúsia vnímať súvislosti v téme, ktorá sa týka nás všetkých, hoci sa to z pohľadu do poľskej diaľky môže javiť inak.
Bratislava, podobne ako ďalšie európske mestá, ale aj New York, Dillí či Nairobi, vyhlásením čierneho pondelka prejavila solidaritu s poľskými ženami, ktorým za interrupciu (aj po znásilnení či inceste) môže onedlho hroziť aj niekoľkoročné väzenie natvrdo. A nielen im, ale aj lekárom, ktorí interrupciu vykonajú. Od menších protestov u nás až po tie obrovské v poľskom Krakove, Poznani či vo Vroclave státisíce žien a mužov demonštrovali svoj zásadný postoj, že materstvo je vecou voľby žien, nie cirkví, nie vlád.
V 21. storočí pôsobí súčasná poľská politika v oblasti reprodukčných (ne)práv žien a odmietania sexuálnej výchovy (kde som to len už počula?) ako odkaz zo stredoveku, z obdobia, ktoré mnoho historikov považuje za temné nielen pre čiernu smrť a početné vojny, ale aj pre násilné uplatňovanie katolíckeho videnia sveta. Tá istá cirkev, ktorá v minulosti rozpútala krvavé prenasledovanie žien ako takzvaných čarodejníc, dnes naďalej vedie proti nim neľútostný boj. Zákulisne, prostredníctvom „kresťanských“ politických strán, ktorým z kazateľníc nadháňa voličov. A sebe moc.
Nechcem uraziť jeden z krásnych filmov, ale výraz nekonečný príbeh je v prípade úsilia katolíckej cirkvi udržať ženy v podriadenej servisnej pozícii voči mužom a rodine presný. V moderných dejinách sa pod vplyvom sekularizácie svetskej moci našťastie darí minimalizovať uplatňovanie predstáv katolíckej cirkvi o fungovaní sveta. Reč je však najmä o krajinách na západ od našej hranice.
V našich slovanských končinách čelíme ideologickým nájazdom katolíckych „bratov a sestier“ z pozície svetskej moci aj dnes. Ich práca s verejnosťou je však už sofistikovanejšia. Nikoho neposielajú na horiace hranice, hoci verím, že keby mohli…
Ale nie, nemaľujme čerta na stenu. Alebo inak, nikdy nehovor nikdy. A tu sme pri koreni veci. Nevieme, čo všetko by dokázali, keby mali tú moc. Poľský príbeh o interrupciách nám však našepkáva, že by to opäť nebolo nič pekné. Nič, čo by rešpektovalo vedecké poznanie a vnímanie všetkých ľudí ako seberovných a autonómnych.
Jeden z najpopulárnejších transparentov čierneho pondelka (a mnohých ďalších ľudskoprávnych demonštrácií) sa veľmi expresívne pýta, prečo musíme protestovať stále dookola proti tým istým nezmyslom, ktoré sa už dávno zdajú vyriešené. Očividne nie sú.
Pohľad do dnešného slovenského parlamentu a možná zostava toho nasledujúceho nás nenecháva na pochybách, že ak sa čím skôr nespamätá liberálna ľavica i moderná pravica, pre ktorú je katolícka bigotnosť minulosťou, môže nás čakať poľská cesta, pokiaľ ide o práva žien, a ruská cesta, pokiaľ ide o ľudské a občianske práva. Vyberajme preto veľmi obozretne každého, koho budeme chcieť najbližšie posadiť do poslaneckých lavíc, priateľky a priatelia.