Zabaliť? Zabaliť!
Takéto pekné dni... prší, horí prvá adventná sviečka, niektorým z toho horí hlava. Ideme do finále.
Adventný venček sme nerobili, sviečky si zapálime v kostole. Keď som sa požalovala kamarátke, smiala sa, že jej mama, keď sa pýtala, kde má všetky tie hračky, ktoré si želala od Ježiška, odpovedala, že v obchode.
Muž s dcérou boli na vianočných trhoch v Bratislave. Sme vidiečania, z Modry, tu býva vianočný trh iba dva dni, malý, náš, skôr sa trochu postretávame, všetci, čo sa stretávame stále, ale inak, trebárs na zastávkach, v obchode, kostole či na ulici. Bratislavské vianočné trhy sú hit.
Pre moju malú dcéru čosi extra. Prišla nadšená. Najviac sa jej páčilo klzisko. V jednom zo stánkov si dala malinovku a tato jej kúpil malé zvieratká z kameňa. Pýtam sa muža, ako bolo, odkázal ma na dcéru.
- Veď vidíš, kúpili sme zvieratká, – hovorí
- A teta nám ich pekne zabalila do záchodového papiera, – dodáva muž.
- Do čoho? – pýtam sa ja.
- No, do záchodového papiera, – smeje sa muž. – Veď vianočný darček. Pýtala sa, či zabaliť, a my že zabaliť! Potom ich dala do igelitovej taštičky. Smejeme sa. Malá mi ukazuje hajzlák.
Kým bol muž s dcérou na výlete, bola som besedovať v Ostrihome. Parádne miesto, veď vieme. Aj tam sa začínali vianočné trhy. Niektorí stánkari sa rozkladali, väčšina ponúkala jedlo. Trochu zvláštne – advent je predsa čakanie a pôst. V jednom z nich sme si dali barackovicu. Šla som ju zaplatiť a oba štamperlíky som nechtiac prevrhla. No na zdravie, pomyslela som si!
Kamarátka tasila peňaženku, ale predavačka mávla rukou a naliala nám ďalšie dva. Zadarmo. A potom som čítala. V útulných priestoroch Kaleidoszkóp Ház. Hovorila som o svojich knižkách, o mame a tatovi, ktorí už nežijú, a o tom, že keď odíde nejaký človek z nášho života, zmení sa náš svet, ako keď sa vychýli a pohne kaleidoskop – trochu sa tam tie kryštáliky či koráliky poposúvajú, niektorý vypadne, a zrazu je to, čo vidíme úplne, úplne iné.
Majiteľka podniku ma poprosila o rozhovor medzi štyrmi očami. Neviem po maďarsky, zavolala som tlmočníčku, tak medzi šiestimi. O čom sme hovorili, nepoviem, trochu sme krútili okulármi našich neviditeľných kaleidoskopov a ukazovali si, čo v nich máme.
Opýtala sa ma, či mám kaleidoskop. Vravela som, že nie, ale že mám k nim od detstva celkom špeciálny vzťah, a že tie najlepšie ma vždy akosi minuli, lebo neboli pre mňa, ale pamätám si na tie obrázky v nich. Kaleidoskop je ako mandala na piesku. Aj tá sa mení a mizne pohybom – vetra.
A dostala som krásny kovový kaleidoskop. Sklenené koráliky plávajú v oleji, vlastne sú takmer stále, keď ho držíte v rukách, v sotva badateľnom pohybe. Môj kaleidoskop je krásny aj v ruke, len tak, ako vec.
Vytiahla som z tašky prsteň z provensalského trhu, ktorý som kúpila pred troma rokmi, a darovala za kaleidoskop. Vianočný darček vás niekedy zastihne celkom nepripravených. Ani nemusí byť zabalený vo vianočnom papieri.
No nemuseli by ho baliť do wc papiera, najmä ak si ho kupujete.