Keď sa dvíha hmla
Tento týždeň sa Slovenská republika v tichom zabúdaní dožila druhých narodenín priamej, ústavou odobrenej diskriminácie jednej zo svojich menšín.
Až mi je ľúto ústavy, ktorá je v tom nevinne – na rozdiel od poslancov a poslankýň, ktorí tento stav zapríčinili, i tých, ktorí svojou nečinnosťou dodnes nechávajú pokojne rozleptávať slovenskú demokraciu zvnútra. Lebo veď na teplých nezáleží.
Referendum z roku 2014 nielenže zamklo LGBTI komunite dvere k rovnoprávnosti; no spolu s ním zabuchlo pred nosom aj dvere ku skutočnej demokracii celej slovenskej spoločnosti. Ústavnú definíciu namierenú proti životným partnerstvám gejov a lesieb, za pomoci ktorej si bigotní katolíci urobili z heterosexuálnej rodiny nedobrovoľnú štátotvornú normu, dosiaľ nikto nenapadol. Lebo veď na teplých nezáleží.
Za dva roky od referenda sa však „čosi“ zmenilo. Čosi najmä pre tých, ktorí sa nikdy neocitli v koži štátom stigmatizovaných menšín, ale odrazu vnímajú, že spoločenský posun smerom k reálnemu ohrozeniu mieru a demokracie je taký markantný, že už ani spoza stien bezpečných domovov a „zábavných“ relácií o milovaní Slovenska sa mu nedá vyhnúť.
Krátke hlásenie pomyselného ľudového rozhlasu dáva na známosť, že štát nerobí v tomto smere nič prevratné – a preto ani nič nezmôže. Ani s kotlebovskými hliadkami vo vlakoch, ani s mečiarovskými amnestiami, ani s katolíckym referendom, ani so skutkami z nenávisti, ktoré „sa nestali“, ani s okovanými bagančami v uliciach miest počas „osláv“ vzniku Slovenského štátu.
To všetko – a mnoho ďalšieho – vrátane úspechu onoho referenda spred dvoch rokov (ktoré iba navonok vyzeralo neúspešne, pretože následné pokrivenie svetskej ústavy podľa katolíckych predstáv potvrdilo opak) sa podpísalo pod rozsudok fašizácie Slovenska – nad Slovenskom. Zatiaľ je to rozsudok iba podmienečný, ale čo nie je, môže byť. A tak sa to začínalo aj vtedy. Lebo veď na Židoch nezáležalo.
Jediná nádej, ktorá nám ostáva, je historická skúsenosť, že sa v najťažších dejinných skúškach dokázali Slováci a Slovenky spamätať a postaviť sa na tú správnu stranu. Tragédiou je, že si predtým museli siahnuť až na dno – a na tom dne pochovať množstvo nevinných ľudí. Otázka, ako to bude teraz, keď sa nám „národné“ sily opäť snažia vnútiť strach z fiktívnych nepriateľov zvnútra i zvonka, je už jednoznačne položená a čaká na našu odpoveď. A minulosť kreslí temné obrazy…
Zdá sa teda, že odpoveď by mala byť jasná. Nástroje na ochranu demokracie máme a je nevyhnutné ich začať používať. Ústavný múr, ktorý je postavený tak, aby nebolo možné likvidovať demokratické princípy, začína fungovať presne naopak. Na demokraciu sa z neho dá ľahko liať smola.
Princípy demokracie sa zo samej jej podstaty dajú ľahko zneužiť na jej vlastné zničenie, takže je najvyšší čas – ak už nie je neskoro – povedať si nahlas, že hnedý mor, ktorého bazálnou vlastnosťou je rozpínavosť a požieranie zdravého tkaniva, treba zastaviť. Inak nás zožerie kompletne. Vykročené na to už má.