V slepej uličke
Predstavte si, že idete na trh a kupujete si kapustu od krojovanej panej so šatkou na hlave.
Hoci je krojov čoraz menej, s rozmanitosťami sa stále stretávame bežne. Nie všetky by sme sami reprodukovali, ale akceptujeme, že sú.
Európsky súdny dvor sa rozhodol, že zamestnávateľ má právo zakázať nosenie náboženských symbolov či prejavov politickej a svetonázorovej náklonnosti, tento zákaz nesmie žiadny postoj znevýhodňovať. Súd vychádzal z prípadu moslimskej recepčnej, ktorá dostala výpoveď z práce na základe toho, že trvala na nosení šatky. Verdikt súdu hovorí, že zákaz sa rovnako týka o. i. židovskej mužskej pokrývky hlavy kipy, sikhských turbanov, kresťanských krížikov, ale aj (v našich pomeroch) nápisov na tričkách typu „ľúbim Václava Havla“, „nevolím Fica“ alebo portrétov Che Guevaru. Tým vzniká dojem, že ide o úsilie smerujúce k nekonfliktnej atmosfére.
Vôbec však nepochybujem, že ako prví budú aplaudovať tí, ktorí – nie celkom mylne – uvidia v opatrení najmä poníženie „mohamedánskej pliagy“. Nikoho nebude zaujímať, že ide o holý prejav bezmocnosti vymotať sa zo slepej uličky skutočných spoločenských rizík. Navyše, kde má byť hranica zamestnávateľových právomocí? Donúti ma sňať si z hlavy šatku, lebo ma bude pokladať za moslimku, hoci ja ju nosím z výlučne estetických či praktických dôvodov?
Inými slovami, krojovaná predavačka kapusty či pán predávajúci tričká s Putinom hneď vedľa Afričana so senegalskou čiapočkou nemusia byť moja šálka kávy, ale som rada, že v tom priestore môžu a dokážu byť spolu.