Spomienka na Egypt
Jeden z najznámejších starovekých mýtov rozpráva príbeh bohyne Eset (Isis), ktorá vznikla spojením boha zeme Geba a bohyne neba Nút.
Tí boli aj rodičmi Usira, ktorý sa plynutím faraónskych dynastií menil z Esetinho brata aj na jej manžela a spoločne múdro vládli Egyptu. Keď ich závistlivý brat Sutech Usira zabil, Eset blúdila vyprahnutou krajinou a hľadala časti Usirovho tela, ktoré Sutech rozsekal na štrnásť častí a rozsypal po celom Egypte.
Keď človek postupuje od delty pri Alexandrii proti prúdu Nílu, neraz sa môže cítiť ako Eset, zbierajúc čriepky ľudských osudov, ktoré, ak sa poskladajú dokopy, objasnia celistvú tvár súčasnosti medzi Stredozemným morom, Núbijskou púšťou a Sinajským polostrovom. Za novodobými pokusmi o unifikáciu sa ukrýva rozmanitosť vyvierajúca hlboko, hlboko z útrob zdanlivo nadobro zaniknutého sveta starovekých predstáv a ich premien. Voľakedy kozmopolitná Alexandria, duchovné centrum gréckeho, arménskeho, židovského, arabského i latinského sveta a ich náboženstiev, unifikáciou sprovinčnela rovnako ako iné svetové mestá, v ktorých bol univerzalizmus vystriedaný ideológiami národných štátov.
Napriek tomu si však Egypt zachoval ducha všetkého, čo jeho osudy znamenajú pre svet. Zachoval si kontinuitu dejín, ktorých počiatky sú zachytené až kdesi v stvoriteľských mýtoch. Možno viac ako v svetoznámych monumentoch obliehaných davmi udychčaných turistov sa odrážajú v očiach tých ľudí, ktorí dnes žijú prevažne vo väčších mestách a ktorých kresťanskou vierou sa stále nesie neviditeľný chumáč posolstiev Náuky vezíra Ptahotepa z 3. tisícročia pred naším letopočtom. Koptský kríž je až nápadnou ozvenou hieroglyfu anch, znamenajúceho život, ktorý tak často zviera v ruke Eset už v časoch starej ríše. Okolo osem miliónov koptských kresťanov patrí spolu s arménskymi a sýrskymi k najstarším na svete. Sú priamymi potomkami ľudí z faraónskych dôb. Ich v liturgii zachovaný jazyk je najmladším stupňom staroegyptčiny, písmo zmesou gréckej abecedy a démotického písma. Ich tváre sú melancholické ako orientálne ikony.
Pred tromi rokmi pobúrili svet slová bývalého egyptského generála Ahmeda Ragaia Attiya, ktorého zámerom bolo odstrániť z povrchu zemského kláštor sv. Kataríny na Sinajskom polostrove. Tamojší, zväčša grécki, mnísi vraj predstavujú ohrozenie pre národnú bezpečnosť.
Prastarý koptský národ bol v dejinách považovaný za „odpadlíkov“ mnohokrát, súčasný Daeš v tom veľa originality nepobral: heretikmi boli už pre oficiálne byzantské kresťanstvo, pohromou boli mameluci, za tolerovanie islamom, ktorý v Egypte prevládol, platili daň. Ale samotný prorok Mohamed ich spolu so židmi zaradil medzi chránencov, a vydal záväzok, ktorý priznával kresťanom ochranu a slobodu.
Jeho dokument tolerancie sa nachádza v onom sinajskom kláštore, v tom istom, v ktorom koptskí mnísi začlenili do svojho myslenia Ptahotepov odkaz: Vždy konaj a vyslovuj len veci vynikajúce, aby tí, ktorí ti načúvajú, mohli povedať: Aké krásne je to, čo vychádza z tvojich úst!