Jeden a štvrť scenára
Po piatich scenároch budúcnosti EÚ prišla komisia s troma scenármi vývoja sociálneho piliera EÚ.
Dobrou správou je, že sociálna politika sa môže stať viac než len náplasťou. Horšou, že taká nezahrnie všetkých 27 členských krajín.
Prvou možnosťou je obmedziť sociálnu dimenziu len na oblasť slobodného pohybu osôb. Druhou „viacrýchlostná integrácia“ v sociálnej oblasti a treťou významné prehĺbenie integrácie sociálnych politík všetkých 27 členských krajín (Britániu, samozrejme, nepočítame). Podobne ako pri piatich scenároch o budúcnosti EÚ zásadným problémom je, že možností nie je až tak veľa.
Začnime od konca. Bolo by pekné, ak by sa vzdelanie dosiahnuté na Slovensku automaticky uznávalo kdekoľvek v EÚ. Ak by sme všade v únii mali rovnaký, jednoduchý prístup k sociálnemu zabezpečeniu, ak by sa kolektívne vyjednávanie v sektoroch, ktoré majú jasne cezhraničnú povahu (napr. kamiónová doprava) viedlo na európskej úrovni, existovali spoločné štandardy v zdravotníctve, atď. Pekné, ale vysoko nepravdepodobné.
Žiadny zásadný prenos kompetencií v sociálnej oblasti na úroveň EÚ sa však neudeje. Ekonomický model „závislého kapitalizmu“ vo viacerých krajinách strednej a východnej Európy potrebuje rozdiely v sociálnych štandardoch a právach – stačí sa pozrieť, aký krik spustili snahy vyrovnať ich v kamiónovej doprave. V tzv. bohatších krajinách zas nebadať nadšenie pre transferové platby (zo „západu“ na „východ“ a zo „severu“ na „juh“), ktoré by sa takáto sociálna harmonizácia vyžadovala.
Podčiarknuté a zrátané, pravdepodobnosť realizácie tohto scenára sa blíži k nule. Obmedziť „sociálnu dimenziu“ na slobodu pohybu môže znieť príťažlivo. Nik nebude môcť diskriminovať „cudzinca“ z inej krajiny EÚ. A žiadne diskusie o harmonizácii sociálnych štandardov, rovnakých právach pre zamestnancov pracovných agentúr a pod. No zároveň minimálne alebo žiadne európske peniaze na dosahovanie sociálnych cieľov. Máte problém s nezamestnanosťou, vylúčenými skupinami, zaostalými regiónmi? Riešte ho z národných peňazí.
Výsledkom by boli rastúce rozdiely v sociálnej úrovni medzi rôznymi krajinami (a ešte viac: regiónmi) EÚ. Rástol by tlak na pracovnú mobilitu. A s rastúcim počtom gastarbeitrov smerujúcich do šťastnejších končín kontinentu by sa stala, paradoxne, mobilita ľudí politicky neudržateľnou.
Ak by sa aj únia pokúsila vydať touto cestou (politicky to nie je vylúčené), v konečnom dôsledku skončíme pri treťom spomínanom scenári. V skupine členských krajín rastie snaha posilniť integráciu v sociálnej oblasti, a súvisiacich otázkach (napr. dane). A klesá ochota dať sa zdržiavať ostatnými.
Je otázkou času, kedy sa pokúsia plány realizovať cez posilnenú spoluprácu alebo mimo právneho rámca únie. Formálnou, a prirodzenou, platformou na takúto integráciu by bola eurozóna. To však neznamená, že je euro automatickou vstupenkou do „najhlbšie integrovaného jadra“.