Machiavelliho ozveny
Väčšinu spoluobčanov ani tak veľmi neprekvapilo rozhodnutie poslanca slovenského parlamentu žiť hlbším duchovným a morálnym životom, no udivilo ich skôr jeho ostatné predsavzatie priamo sa premeniť na dokonalú spirituálnu bytosť.
Spôsob jeho jestvovania na pôde tejto úctyhodnej inštitúcie teda bude, aspoň v najbližšej budúcnosti, viac či menej virtuálny. Zároveň tam bude, ale aj nebude! Pretože, aspoň podľa jeho názoru, má práve na toto mandát.
Niečo ako taký priesvitný anjelik na barokových obrazoch s náboženskou tematikou. Ten tam síce ako keby nie je, no pritom ho tam každý obdivovateľ umenia celkom jasne vidí. Preto aj dostatočne chápe, že tento naoko nenápadný anjelik všetko ovplyvňuje a riadi, ba dokonca ešte lepšie ako svojho času reálny, i keď tiež často neviditeľný súdruh Stalin z Kremľa.
Jednoducho povedané, teda ak toto hlbšie duchovné posolstvo preložíme do prízemného svetského jazyka: poslanec sa sám rozhodol, že už viac nebude chodiť „do roboty“. V podstate mu možno rozumieť. Zabije tým mnoho múch jednou ranou. Z nich sú podstatné dve muchy. Splní sen každého občana, lebo do roboty chodia už dnes radi iba bankoví riaditelia. Ostatní by sa radšej váľali na jachtách s kŕdľami polonahých prsnatých modeliek, ako herci v reklamách na švajčiarsku penziu.
Druhou takou, teda odhodlanými ranami zabitou muchou, je istá, i keď nepísaná povinnosť zbierať po čase plody vlastného úsilia. Ak si správne spomínam na udalosti z leta minulého roka a mohutné protesty pred bytovým sídlom Bonaparte, potom vôbec nemám dojem, že tam niekto niekoho nejako útlocitne šetril.
Iný, vtedy ešte „spoluposlanec“, dokonca právnik a bývalý minister vnútra, prednedávnom „postriekaný“, ak som to správne pochopil, vodnými pištoľkami nejakých adolescentov, naliehavo verejne prosí, aby jeho rodine dali pokoj!
A čo tie iné rodiny, napríklad rodiny dotknutých politikov, ktoré tam vtedy bývali? Matky s deťmi, čo sa mali predierať cez rozvášnený nepriateľský dav? Komu z dnes „postihnutých“ vtedy na nich nejako záležalo? Čo aktivisti z „inej fajty“, vtedy povalení na zem, s potrhanými plagátmi? Čo aktivistka zbitá večer pred vlastnou pracovňou?
Igor Matovič, predseda OĽaNO, sa (vraj) nedávno stretol nie so stovkami, ale podľa jeho vlastných slov iba s jedným, údajne podobne naladeným, „demonštrantom“. Znáša to, napodiv, veľmi ťažko.
Renesančný mysliteľ Niccolo Machiavelli v prísne teoretickom zmysle vraj zbavil politiku morálky. Teda moralizovania. To je však napriek tomu za určitých okolností veľmi citlivé rozhranie. Medzi „môžeme to“ a „nemá sa to“. Býva to zradná pôda. Medzi „ja síce nemusím“, no ostatní, a najmä voči mne, tak akosi „musia“ byť slušní. To však nie je Machiavelli, iba obyčajné dedinské chytráctvo.
Nefunguje to tak nikdy, teda ako vidno, ani teraz. S Igorom Matovičom je to preto dnes podobné ako s anjelikom na barokovom obraze. Čím je priesvitnejší a čím viac do neho vidíme, tým viac sa nám pred očami stráca.