Harold a Maude
Začiatkom 70. rokov nakrútil Hal Ashby film Harold a Maude, príbeh dvadsaťročného chlapca a jeho osudového romantického vzťahu s takmer osemdesiatročnou ženou. Dielo, ktoré napísal Colin Higgins, sa nestalo kultovým hneď. Uplynulo niekoľko rokov, kým sa zbavilo kategorizujúcich nálepiek o čiernej komédii, existenciálnej dráme či bizarnej romantickej rozprávke.
Stalo sa klasikou, aj divadelnou, len čo za jeho morbídno-vtipnou formou čas potvrdil, že vzbura proti vojenskej morálke establišmentu, ktorú najčastejšie máta posadnutosť ľudským súkromím, a proti spoločenským pravidlám, ktoré ľudia pričasto dodržiavajú len zo strachu z toho, „čo povedia susedia“, je univerzálna a večná téma o láske, ktorá môže človeku pomôcť žiť s radosťou v neradostných pomeroch.
Ak si autor príbehu zvolil pre svoj spoločenský protest čierny humor a milenecký vzťah mladíka a starej ženy, vysmievajúc sa zo všetkých klišé, urobil to zámerne: dezilúzia spôsobená vojnou vo Vietname plasticky pripomenula, že spoločnosť takmer zásadne riadia olovení politici páchnuci smrťou. Oslavujú vojnu ako zákon, chvastajú sa uniformami a medziľudské vzťahy redukujú na biológiu. Lásky sa boja, lebo oslavuje život s jeho vôľou po slobode. Sloboda môže vyvolávať zmätok a ten treba ovládnuť. Ale hnus, ktorý vyjadrujú sledujúc chlapcovu hlbokú lásku k oveľa staršej, osobnostne inšpirujúcej žene, je akiste hlavne prejavom podvedomej filisterskej závisti voči tým, ktorí dokážu svoj vlastný vzťah k opačnému pohlaviu vnímať aj inak, ako optikou reprodukčných potrieb.
Francúzskym prezidentom sa čerstvo stal Emmanuel Macron. V súvislosti s tým sa hovorilo najmä o zažehnaní najväčšieho zla v podobe krajných nacionalistov, o odmietnutí doterajšej formy „ľavice“ a „pravice“, ľavičiari sa boja pokračovania neoliberálnej ekonomiky najmä vzhľadom na bankársku minulosť prezidenta.
Ale asi nič „nezdvihlo mandle“ viac ako problematika „liberalizmu“ v súvislosti s jeho o 24 rokov staršou manželkou. Ak sa, povedzme, poukazuje na celkom bežné „priepastné“ rozdiely v opačnom garde – či už ide o súčasného prezidenta USA alebo o takúto prax v kultúrach na celom svete vrátane našej – argumenty sa zvyknú obrátiť k „biologickej (ne)prirodzenosti“ alebo k miere oidipovského komplexu na vedenie politiky. Radi roníme slzy nad nešťastnou láskou v nemožných podmienkach diktovaných „tradíciou“, no keď sa láske darí, je nám podozrivá ako čosi „proti prírode“. Príbeh Vladimira Nabokova o pubertálnej Lolite a Humbertovi Humbertovi možno tak trochu vnímame ako sexuálne blúznenie starnúceho zvrhlíka, ale práve mladosť dievčaťa, intelektuálne nerovné postavenie protagonistov a vulgárna, banálna žiadostivosť nabádajú väčšinovú spoločnosť prižmúriť oči. Iné je to, keď sa situácia otočí a keď sa vzájomná náklonnosť adolescentného chlapca s dospelou ženou považuje za vylúčenú, nemožnú alebo zvrátenú. Pritom však, ironicky, vôbec nie pre vulgárnu žiadostivosť. Oveľa viac poburuje spontánna, dobrovoľná blízkosť lásky.