Polovičné riešenie

Pokus o reformu menovej únie je na spadnutie. Najpravdepodobnejším scenárom však bude pokus o polovičaté riešenie.

Radovan Geist, šéfredaktor internetového portálu euractiv.sk

25.8.2017 17:00

odoberať

zdieľať

Riešenie problémov, ktoré menová únia má, je teoreticky jednoduché. Riziko, ktoré predstavuje vysoký verejný dlh niektorých krajín, by vyriešila kombinácia efektívnych rozpočtových pravidiel a čiastočnej mutualizácie dlhu. Fragmentovaný bankový sektor by riešila plná banková únia vrátane spoločnej garancie vkladov. A nerovnaké vplyvy hospodárskych otrasov na ekonomiky eurozóny môže tlmiť, a vyrovnávať, silný rozpočet eurozóny, ktorý by financoval automatické stabilizátory (napr. spoločné poistenie v nezamestnanosti) či verejné investície.

Bariérou je politická rovina. Podoba reformovanej eurozóny sa totiž nebude odvádzať v prvom rade od „teoreticky efektívnych riešení“, ale od politickej dohody medzi dvoma tábormi. Jeden z nich, reprezentovaný dnes najmä francúzskym prezidentom Macronom, žiada rozvoj spoločných nástrojov. Druhý, zosobnený nemeckým ministrom financií Schäublem, presadzuje individuálne národné riešenia: rozpočtové pravidlá ukotvené v ústavách, tzv. štrukturálne reformy posilňujúce konkurencieschopnosť a pod.

Pravdepodobná budúca nemecká vláda, podporovaná niektorými ďalšími krajinami, nebude súhlasiť s eurobondmi, vytvorením rozpočtu eurozóny, ktorý má kapacitu vyrovnávať hospodárske výkyvy, a bude brzdiť dobudovanie bankovej únie (najmä v oblasti spoločnej garancie vkladov). Pre politický mainstream najmä vo Francúzsku a v Taliansku je čoraz ťažšie udržať podporu menovej únii, ktorá nemá spoločné nástroje na riešenie problémov.

Priestor na kompromisy a dočasné riešenie sa pomaly vyčerpáva. Dočasná stabilizácia v eurozóne – pokiaľ ide o financovanie verejných dlhov aj bankový sektor – stojí najmä na Európskej centrálnej banke a jej intervenciách. Táto jej politika bola možno nevyhnutná pre záchranu existencie eura, no pohybovala sa na hranici mandátu ECB. Zmena mocenských pomerov v banke môže viesť k revízii na konzervatívnejší kurz. Zmenu môže priniesť napríklad voľba prezidenta ECB – o post má záujem Nemecko.

Nepomôže ani „flexibilné“ uplatňovanie Paktu stability a rastu. Ten už totiž dnes nie je hlavnou inštitucionálnou oporou reštriktívnej rozpočtovej politiky. Vďaka Fiškálnemu kompaktu zaviedla väčšina krajín únie a všetky krajiny menovej únie pravidlo vyrovnaného rozpočtu do ústavy. Existujúce mechanizmy koordinácie hospodárskych politík zaisťujú, že bremeno riešenia nerovnováh v rámci eurozóny ponesú najmä deficitné krajiny.

Zdá sa, že dúfať môžeme maximálne v polovičaté riešenie. So zmenou trvalého eurovalu na „európsky menový fond“ vzniknú pravidlá reštrukturalizácie a prípadného odpisu dlhov krajín, ktoré sa dostanú do problémov. ECB bude hrať, hoci stále menej ochotne, úlohu garanta existencie spoločnej meny. A z rozpočtu eurozóny zostane len ďalší z „krízových fondov“, z ktorých budú môcť čerpať krajiny, ktoré si to zaslúžia „štrukturálnymi reformami“. Taký výsledok by bol smutným premárnením príležitosti.

Témy: EÚ reforma únie riešenie problémov