Nemám Naj knihu
Nedávno som dostala otázku, ktorá je moja NAJ kniha. Prvá, ktorú si pamätám tak, že doteraz z nej viem naspamäť všetky ilustrácie a básničky? Cpinova Zlatovláska. Leporelo, v ktorom je na obale namaľovaná blondínka, akou som vždy chcela byť. Vo vlasoch má vtáčiky a na sebe kroj.
Tá zlatovláska možno ovplyvnila moje pozeranie sa na seba a ženskú krásu vôbec, ale pamätám si aj jeho vtipné básničky, ktorým som ako dieťa nerozumela, iba sa mi páčili: Trpaslíci, kde ste? Na makovom ceste. V orechovej jaternici, u snehuľky na polici…
Tá knižka patrila k mojej detskej výbave ešte hore nad Modrou, prirástla mi k srdcu, nikdy som na ňu nezabudla. A tak keď som ju po rokoch stretla v cudzej knižnici, ihneď som ju schmatla a premiestnila. Krádež-nekrádež, mám vlastnícke práva na všetky jej výtlačky.
Onedlho sme sa z domu na kopci presťahovali dolu do Modry. Prihlásila som sa do knižnice, brala regály rad za radom a každá, ktorú som práve čítala, bola moja NAJ. Hronského knižky pre deti, Feldekove a Válkove detské básničky, mamine knižky Julka v piatej triede a Julka vychovávateľkou, Sirota Podhradských, Jediná od Kláry Jarunkovej.
Zhltla som Janu Eyrovú, Búrlivé výšiny, Večne spievajú lesy i Odviate vetrom. Vtedy som do školy chodila taká začítaná, že som si čítavala aj po ceste. Raz som narazila do elektrického stĺpa na ulici a potom chodila s modrinou ako svet na tvári.
Preplakala som si cestu na gymnázium, ja, Jana Eyrová, Julka, Žofka, podľa toho, čo som práve čítala, vo vlastnom zrkadle vždy zlatovláska s vtáčencami vo vlasoch. Dodnes by som mohla povedať, kedy a kde som ktorú čítala, každá bola v danej chvíli moja NAJ. Dodnes sú to knižky, ktoré keď vidím u nás v knižnici v regáloch, tak na ne žmurknem, pozdravím ich ako staré známe tým žmurknutím a vždy sa k nim hrdo v akejkoľvek intelektuálskej spoločnosti prihlásim.
Na gymnáziu ma konečne pustili do oddelenia pre dospelých a ja som si dosť chaoticky vyberala knižky, ktoré som vracala o dva dni a teta z knižnice krútila hlavou, že to si nemohla prečítať! Nič iné som doma nerobievala. Dočítala som sa do konca školského roka, vyčítala som si zlé vysvedčenie a šla k tete Katke na prázdniny do Piešťan. Cez deň sme sa chodievali kúpať, podvečer preliezali ploty drahých kúpeľných domov a plávali v bazénoch, aké som dovtedy videla iba vo filmoch.
Z knižnice som vytiahla knižku J. D. Salingera Kto chytá v žite a bolo po prázdninách, finito. Vláčila som ju so sebou ako mačka mladé, mňa vláčili prázdniny a ja knižku. Bolo mi jedno, kde som, možno vtedy som začala písať. Privlastnila som si ju tak ako sa „privlastňuje milovaný muž“. Rada som o nej rozprávala kamarátkam, no nemala som rada, keď ju čítal niekto iný. Keď pre „moju“ knižku vyjadril podobné nadšenie, zažiarlila som.
Možno preto som taká šťastná v knižnici. Konečne mám všetkých svojich „sedem“ slivák pohromade… Nielen tie z detstva, ale aj svoje neskoršie či celkom čerstvé lásky. Nemám NAJ knihu, keď čítam Zlatovlásku, viem, že som to ja!
Súvisiace články
Komentáre | | pred 9 rokmi | 7
Obrázok z detskej knižnice
Komentáre
|
|
pred 8 rokmi
|
1
Do knižnice!
Komentáre
|
|
pred 9 rokmi
